Neriešiť burinu? Ako s prírodou spolupracovať
V záhrade nám rastie pýr lepšie ako reďkovky, mrkvy sú stočené a malé, skočky zamoria celé kaleráby a zo špenátu tento rok nič. Sú plné vošiek. Pozrime sa na najčastejšie problémy záhradkárov. V tomto článku nájdeme odpovede čerpajúce z našich skúseností!
Čo s burinou v záhrade
Priorita je nenechať pôdu odhalenú, ale zamulčovať ju, nastielať. Ideálne striedavo slamou a štiepkou. Obe majú svoje výhody i nevýhody. Na našom FB LifeReset zverejnili čitatelia skôr negatívne skúsenosti v súvislosti s touto témou.
Zo slamy sa nám vysial jačmeň v záhrade. Jeden rok sa to stalo aj nám. Odpoveď je jednoduchá – slama bola zle vymlátená. Riešenie bolo tiež jednoduché. Vyklíčené zrno sa dá ľahko vyplieť a uložiť na slamu, o to hrubší mulč budeme mať. Netreba sa vzdávať hneď po prvom sklamaní.
Za sedem rokov permakultúrčenia mala každá chyba svoj dôvod a priniesla nám lepšie pochopenie fungovania celku. Čo sme ale mulčovaním získali, bola chránená pôda. Len jeden rok sme nemulčovali, pretože sme na to nemali čas.
Pôda bola úplne vyschnutá, tvrdá a keď som ju porovnala s tou, ktorá bola zakrytá, teda chránená, tak jej stav by som opísala ako zničená. Odvtedy sme mulč už nepodcenili.
Treba nastielať a ak slamou, tak optimálne tých 20 cm. Ak sa nastiela pôda okolo menších sadeníc alebo výsevov, robíme to postupne, a to tak, ako sadenice dorastajú. Výsledkom má byť 20 cm uľahnutej, teda nie našuchorenej, slamy.
Našuchorená má byť iba na zemiakoch, aby sa vytlačili. Jedna z čitateliek sa sťažovala na pýr, ktorý si so slamou priniesla do záhradky. Pýr sa usídli všade tam, kde je udusená, utlačená, zhutnená pôda.
To, že sa niekomu v záhonoch chytí a inému nie, je ukazovateľ kvality pôdy, ktorú v záhonoch či trávniku máme. Treba mu poďakovať, že teraz to už vidíme. Riešenie pre zbavenie sa pýru a tiež ostatných burín je budovanie pôdy!
Foto: Helena Benčíková Slamu zháňame z lokálneho družstva. Na našom FB LifeReset sme dostali k téme výčitku, že môže obsahovať chémiu po poľnohospodárskej činnosti.
Naša skúsenosť je, že ľudia, ktorí sa snažia o absolútnu dokonalosť a dbajú na každý detail, často nemajú kapacity naozaj pestovať a radšej neurobia nič, aby niečo nepokazili.
ALE! Nakopli ste nás! Tento rok máme slamu z ekologického poľnohospodárstva :-).
Pôdny test dopadol katastrofálne
V našej záhrade je navážka z trnavského cukrovaru. Pôda je modransky ílová, preto sa robia v našej dedine vtipy, že Boh vytvoril Adama z našej hliny, preto sme tu dodnes.
Vyvýšené záhony boli pre nás riešením, ako si vytvoriť úrodnejšiu pôdu. (Viac o nich v článkoch dole pod textom a všetko k nim aj s fotopostupom a detailmi nájdeme v knihe Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa.)
Zem do záhonov sme kúpili. Dali sme si doviesť ornicu. Keď sme však spravili pôdny test, výsledok z tejto ornice bol katastrofálny. Pôdny test si ľahko urobíme aj sami doma. Do 7 dl zaváraninového pohára zalejeme hrudku zeme vodou a necháme sedimentovať.
Ako by mal vyzerať ideálne pôdny test?
Ideálny stav je, ak sa nám v pohári vytvoria tri vrstvy – naspodok klesnú ťažké kamene, štrk, v strede zostanú jemné, svetlejšie časti – piesok, hlina a na vrchu veľmi tenká a veľmi svetlá vrstvička ílu.
A nakoniec by na hladine mali plávať nerozložené a polorozložené organické časti rastlín a živočíchov. Ak je tam pena, vytvorili ju bielkoviny z častí tiel hmyzu. Ideálny stav, správa o tom, že naša pôda je úrodná a živá.
V našom teste bola len jedna jediná vrstva, a to čierny glej z černozeme a nič živé v nej. Úplne mŕtva pôda. Bola však už u nás v záhrade, tak sme ju do záhonov zapracovali a začali s jej obohacovaním. Ak máme v záhrade čistý íl alebo zničenú, zhutnenú pôdu, jednoduchším riešením ako rýľovať, je budovať novú pôdu nad ňou.
Tip od našej učiteľky permakultúry Paulínky Urdovej: „Ak to nie je možné, tak použijeme techniku double-digging, dvojité rýľovanie.
Foto: Helena Benčíková K štiepke sme sa dostali jednoducho. Každú jar cestári štiepkujú kríky a stromy zasahujúce do cesty a kopy štiepky ostávajú popri ceste hniť. Nabrali sme si preto vždy za vozík, čím sme mali dostatok štiepky pre celú záhradu.
Je dobré chodiť po svete s otvorenými očami a odrazu sa nám otvorí celé pole nekonečných možností. Posledné roky o nás vedia naši kamaráti a vždy sa niekto ozve, že má pre nás štiepku. 🙂
Pýr sa šiel od roboty zblázniť
Prečo bola pôda mŕtva? Lebo na intenzívne obrábanom poli postreky všetok život zabijú. Živiny sú dodávané len umelo, žiaden hnoj a kompost ako živá kultúra v jogurte. Teda sa nemnožia, buď tam sú, alebo nie sú. Musia sa neustále dodávať.
Problémom je aj systém orby, pretože pri orbe sa jemné ílovité časti splavujú do väčších hĺbok a tam vytvoria nepriepustnú vrstvu. Pôda sa zhutní. Je to v hĺbke cca 20 – 25 cm. Preto sa muselo prísť s ešte väčšou hĺbkou orby – až do 50 cm, čím sa problém neodstránil, iba sa presúva do väčšej hĺbky.
Pýr sa šiel u nás v záhrade od práce zblázniť! Jeho úlohou v prírode je svojimi ostrými korienkami prepichovať utláčanú pôdu a robiť v nej blahodarné chodbičky, ktorými prúdi voda a vzduch. Okrem pýru sa v takýchto pôdach nachádzajú najmä púpava, pichliač roľný, bodliaky a iné hlboko koreniace rastliny.
Každý rok sme preto do záhonov pridávali piesok a organickú hmotu ako je štiepka, stará slama z predchádzajúcej sezóny. Cieľom bolo, aby sa táto plastelína, tieto hrudy, mohli oddeliť. Ďalším liekom pre túto zdevastovanú pôdu bolo hnojenie, a to hneď troma spôsobmi.
Foto: Helena Benčíková Náš koncept permakultúrnej záhrady sa pomaly napĺňa. Za poslednú sezónu pribudol geofóliovník, pivnica vo svahu aj koreňová čistička.
Všetko to však trvalo celých sedem rokov a vznikalo to postupne a pomaly, podľa toho, ako boli financie, čas a energia. Aj po mnohých zlyhaniach v záhrade môžeme povedať, že naše úsilie prinieslo náš rodinný raj na zemi.
Burina, ako sa jej zbaviť a prekvapiť aj záhradných architektov?
Základom bolo zelené hnojenie vždy na jeseň – píšem podrobne v spomínanej knihe – aby sme do pôdy zase dostali organickú hmotu a ešte aj takú, ktorá pôdu obohatí.
Plodiny, ktoré sa na zelené hnojenie používajú, dokážu vytiahnuť a naštiepiť aj ťažko dostupné živiny, ktoré po ich odumretí zostávajú na povrchu pôdy a v zložení, ktoré si dokáže natiahnuť už klasická zelenina.
Záhony sme hnojili aj dobre vyzretým konským hnojom a obohacovali kompostom. Výsledkom je, že pôda v záhonoch je dnes už ľahšia a vzdušnejšia a pýru je o 80 % menej! Akurát bola u nás kamarátka, zároveň záhradná architektka, a divila sa, že nemáme záhony plné buriny, i keď mulč na záhonoch ešte nie je.
Základom je na jar, keď sa mulč zo záhonov stiahne, buriny kvalitne vyťahovať zo zeme, aj vďaka tomu ich bude každým rokom menej.
A záhony potom zakryť, nastlať, zamulčovať. Pôdu budovať tak, aby bola akurát drobivá i kompaktná, bola plná života a organickej hmoty. Tak, ako sa sama buduje krásna černozem v lese, keď na ňu padá lístie, ihličie, konáre, uhynie či vyprázdni sa zviera.
Problém so slimákmi pri mulčovaní
Ďalší kolízny bod, na ktorý sa záhradkári s pokusmi mulčovať sťažujú, sú slizniaky.
Áno, darí sa im pod kartónmi, ktoré sa tiež dajú použiť na zakrytie pôdy a darí sa im aj v slame.
Permakultúra ponúka riešenia, keď si príroda vie pomôcť sama. Vynikajúce sú dobré indické bežce. Aj o nich sa dočítame v knihe. Kačice, ktoré sú mäsožravé a do zeleniny sa nepúšťajú. Nám za celých 6 rokov nesmierne pomáhajú a nedáme na nich dopustiť.
Sú to inteligentné krásne zvieratá a patria medzi moje najobľúbenejšie. Indické bežce sú nenáročné, ale potrebujú dostatok voľného výbehu. Potrebujú vedrá s vodou, v ktorých si namočia svoje zobáky a potrebujú nádobu, v ktorej sa okúpu.
Kým sme nemali jazerá, tak sme používali malé plastové pieskoviská v tvare mušle, tie určite poznáme, ktoré boli ich bazénikmi. Vodu je nutné meniť denne. Indické bežce potrebujú dosť veľkú záhradu, cca 800 m2 je minimum pre párik. A neznamená to, že im na našej 800 m2 veľkej záhrade ohradíme 30 m2!
Potrebujú prikrmovať granulami pre kačice, ktoré kúpime v chovateľských potrebách. Ak niečo z toho chýba, systém začne kolabovať. Vyhladované bežce sa pustia do zeleniny. Výkaly začnú byť viditeľné a ich trasy vyšliapané. Preto, ak vám bežce robia viac škody ako úžitku, je to problém u chovateľa, nie u kačíc.
Foto: Helena Benčíková Indický bežec na jednom z našich štyroch jazier.
Predátorom slimákov môže byť aj človek
Ak chceme, aby sa bežce dostali všade a mohli nám tak dôkladne so slizniakmi pomôcť, je dobré rozmiestniť vedrá s vodou medzi záhony. Popri lovení slizniakov si budú môcť namočiť zobáky, čo je pre nich mimoriadne dôležité.
Úskalím môžu byť zeleninové políčka. Pokiaľ nie sú vo vyvýšených záhonoch, môže sa stať, že zeleninu došliapu. Otázkou je, koľko ich máme. Štyri kačky je už kŕdeľ, párik je udržateľnejší.
Odkedy ich máme, od slizniakov máme úplný pokoj. A to sa im u nás pri štyroch jazerách a rigole s vodou darí neskutočne dobre. Pomerne často dostávame otázky ohľadom kún, líšok a jastrabov pri hydine. Opäť odpoviem jednoducho – máme psa, máme pokoj.
Ak nie je v záhrade predátor, musí ho nahradiť človek. Pri slizniakoch ich treba jednoducho zbierať. Každý večer si nasadiť čelovku, alebo počas dažďa, a zbierať ich. Účinné sú aj plastové fľaše od piva prerezané napoly s trochou piva. To im veľmi chutí a hojne sa v ňom topia.
Slizniakom sa až tak dobre nelezie v štiepke, pomáhajú aj škrupiny od vajíčok, popol. Ak máme vyvýšené záhony, tak je dobré urobiť opatrenia, napríklad brúsny papier alebo medené pásiky po jeho obvode a ďalšie tipy už v knihe Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa.
Vošky: ako s nimi bojovať
Okrem slizniakov sú každú sezónu top téma vošky. Ako vraví moja permakultúrna učiteľka, veľká pestovateľka a lektorka našich kurzov, Paulínka Urdová: „Nestabilitu s voškami hľadaj v príliš prehnojenej pôde, príliš polievanej úrode, ktorá potom neúmerne rýchlo rastie a vytvára jemné konáriky.
Problémom sú často aj monokultúrne záhony.“ Čo na ne? Nám sa osvedčilo odrezať cestu mravcom, ktoré si ich chovajú pre ich sladkú šťavičku, ktorú vylučujú. Používame pásky na mravce. Na FB mi čitateľka písala, že sa na to môže zachytiť aj iný hmyz či vtáky.
Opäť zdôrazňujem, že dôležité je správne nalepenie pásky. Stačia tenšie pásy a na vyvýšených záhonoch po ich obvode a nie na hrane, kde si môže naozaj sadnúť vták. Motýle a iný lietavý hmyz však nesadne na stenu záhona, iba na jeho okraj. Hmyz vie časom veľmi inteligentne prísť na to, že tadiaľto cesta nevedie a prestane sa chytať.
Trocha obetovaného hmyzu je vždy menšie zlo, ako striekať ostošesť a zahlušiť všetko! A nie, nestriekame herbicídmi. Používame postrek s éterickým olejom z levandule, ktorá voškám smrdí. Tento rok som medzi špenát vysypala aj sušenú levanduľu. Veľmi efektívne je tiež pozbierať stočené listy špenátu a tie dobré si uchovať.
K voškám mám ešte niekoľko tipov v knihe.
Skočky a molice
V názve píšem o tom, že najlepší herbicíd permakutúrneho alebo prírodného záhradkára je trpezlivosť. A to hlavne preto, že kým herbicíd zaúčinkuje ihneď a vyhubí všetko, tak bio postreky vám pomôžu len obmedziť množstvo „škodcov“ do času, kým zelenina dozreje.
Teda ide o udržateľnosť. Podeľme sa aj s týmito malými tvormi, ale v rozumnej miere. Na molice a skočky používam postrek s octovou vodou, pridávam olej. Kyslé listy im tak nechutia a moliciam sa olej lepí na krídla. Základ však je polievať a polievať, aby hlúbová zelenina rýchlo rástla a zjedli ste ju skôr ako ony. Možno dodať, že tieto „drobátka“ sa často usadia na zelenine práve v čase sucha.
Mulčovanie, hnojenie a kvalitná pôda pre zdravú zeleninu
Budovanie pôdy úzko súvisí so zdravou, krásnou zeleninou. Základom je pridávať kompost. Je to záhradnícke zlato, priam požehnanie pre zeleninu.
Ešte pár rokov dozadu som sa inšpirovala knihou, ako na metri štvorcovom vypestovať dostatok zeleniny a jej autor veľmi zdôrazňoval, že základom je pridávať pravidelne kompost.
Bez neho je pôda chudobná na živiny a môže sa to ukázať i na stave našej zeleniny. Samozrejme to nemusí platiť pre úrodnú černozem na juhu Slovenska. Kým sme kompost natoľko nepoužívali, reďkovky boli malé a zdeformované, prašivé od „škodcov“.
Dnes máme krásne obrovské reďkovky, kaleráby a šťastná je aj zelenina druhej a tretej trate, o ktorej píšem v knihe, ktorá potrebuje menej hnojenia a živín. Kým však vybudujeme krásnu úrodnú zem, kompost treba pridávať postupne všade.
Podľa plánu výsadby a výsevu, ktorý si robím každý rok, podľa pestovania v tratiach ho pridávam primerane všade tam, kam treba.
To, že sa permakutúra stala súčasťou nášho životného štýlu, sa pretavilo až do veľkého nového projektu. Založili sme LifeStart, vzdelávaciu skupinu, postavenú na princípoch lesnej, prírodnej školy a škôlky s aplikovaním permakultúrnych princípov.
Najdôležitejšie je v záhradníčení vytrvať: Krivá mrkva
Aj mrkva bola u nás kedysi malá a rozkonárená. Dôvodom bola chudobná a zhutnená pôda. Mrkva má rada priepustnú pôdu, v ktorej jej až 1,8 m dlhý koreň – vlásočnica – môže ťahať živiny z hĺbky.
Čím priepustnejšia pôda, tým rovnejšia a dlhšia narastie. Základom pre peknú zeleninu preto nie sú hnojivá zo záhradníctiev, ale celý systém budovania pôdy. Vyzerá to zložito. Môže sa to zdať prácne, ale výsledok stojí za to.
Za sedem rokov práce s pôdou v našej záhrade vidím dnes všetky výsledky. Sedem rokov sme potrebovali budovať, ale počas celej tej doby sme nepotrebovali žiadne postreky ani umelé hnojivá.
Úroda bola sprvu biedna, kým sme vychytali všetky tieto muchy, no dnes je to presný opak! Všetkému sa úžasne darí. Záhrada je plná plodov našej trpezlivosti.
Preto to najdôležitejšie, čo chcem týmto článkom povedať je, aby sme sa nevzdávali po prvých pokusoch s permakultúrou či prírodnou cestou pestovania. Za tých sedem rokov sme mali x pokusov a pádov a píšem o tom aj v knihe.
Kopec sklamaní, zlyhaní, no keď sa na všetko to úsilie pozriem z nadhľadu tých rokov, tak záhrada je i napriek rôznym neúspechom stále krajšia, plodnejšia, živšia!
Netreba sa vzdávať, treba sa na chybách učiť. Práve vďaka nim môžeme pochopiť, ako dokonale príroda funguje. I to, že my ľudia nemáme šancu vymyslieť to lepšie.
Súvisiace články: