Sedím si v „tuktuku“, ako sa tu volajú taxíky podobné našim drožkám spred storočia, len ich neťahajú kone, ale motorkári a pozorujem. Očami človeka, ktorý navštívil západné krajiny ako Taliansko a Francúzsko či Grécko a nikdy nebol v tých rozvojových, je to obraz špinavej, chudobnej krajiny s možno nezodpovednými alebo lenivými ľuďmi. Nič krásne vábivé pre pohľadnice, ani gýčové fotky, žiadne nádherné scenérie. Jednoducho nič extra krásne pre oko. Celkom iný svet sa rozprestiera pred človekom, ktorý rozvojové krajiny navštívil. Je to obraz, ktorý neviete vidieť očami, ale naozaj len srdcom. Opíšem vám, ako ho cíti to moje.
Ako sme sa ocitli v Kambodži
Po mesiaci strávenom v Thajsku na dvoch ostrovoch – Ko Si Chang a Ko Chang sme sa neplánovane presunuli do Kambožde. To že sme tu zariadil Ten hore. Stalo sa nám zaujímavé faux pas s vízami. Pod vplyvom množstva povinností, ktoré sme pred cestou museli nevyhnutne doriešiť, sme sa prerátali. Kúpili sme si letenky o desať dní dlhšie ako je v Thajsku možné ostať. Turistické víza na vstup do krajiny sú platné 60 dní, no my sme tu na 70. Uvedomili sme si to až v Thajsku pri rozhovore s jednými Slovákmi. „A to vás na letisku pustili do lietadla? A ako vás pustili do krajiny?“ Nechápali. Naša odpoveď bola už štandardne – zrejme tu máme byť:-). Začali sme riešiť predĺženie víz, ktoré by nás však stálo rovnako veľa peňazí, ako cesta do Kambodže autobusom a späť lietadlom. Tým, že sa do Thajska vrátime letecky, na letisku sa nám automaticky predĺžia víza a my máme o starosť menej. „Mami, poďme do Kambodže, poďme sa tam pozrieť!“ naliehal hlavne Jakubko. Karty boli vyložené na stole a rozhodnutie jasné.
Klasická ulica v Siem Reape na pravé poludnie, keď teplomer ukazuje 35 stupňov a ľudia sa zdržiavajú v tieni prístreškov.
Stretnutie s mafiou!
Z ostrova Ko Chang sme si prostredníctvom cestovnej kancelárie kúpili cestu do Siem Reapu, najnavštevovanejšieho turistického centra v krajine pre komplex nádherných chrámov. Ráno nás vyzdvihol pred našim plážovým domčekom minibus plný mladých ľudí. Pri nastupovaní sme videli ich rozpačité pohľady na rodinku s dvoma deťmi… Minibus nás vzal na trajekt a odtiaľ až na kambodžskú hranicu. Bolo to úmorné 4 hodinové cestovanie po dosť rozbitých cestách. Napokon nás šofér vyložil v maličkej reštaurácii a tam sa začali odohrávať zaujímavé scény ako z filmu. „Madam, váš manžel je v reštaurácii, máte ísť za ním,“ hovoril mi jeden z Kambodžanov a už aj mi bral kufre a tašky do vnútra. Zmätene som mu opakovala, nech to nechá tam, ja sa idem Jančiho opýtať. Nátlak bol však väčší a kým som sa stihla spamätať, bola som s deťmi aj batožinou nasťahovaná v reštaurácií a Janči sedel v malej kancelárií, kde mu traja mladí muži vysvetľovali, že si musí od nich kúpiť víza.
Kambodža patrí medzi najviac zamínované krajiny sveta. Ľudia bez rúk a nôh či slepí si privyrábajú hraním tradičnej hudby na uliciach.
Koukali na nás jako německý fašisti!
Najprv sme odmietli, že si víza kúpime na hranici. Usadili nás k stolu a zatiaľ volali ostatných z minibusu, vždy po jednom, do kancelárie. Všetkých sa nás snažili oddeliť, aby sme sa spolu nemohli baviť. Milý Maďar, s ktorým sme sa počas cesty dali do reči, vyšiel s kúpenými vízami. Jemu nebránili, aby si k nám prisadol. Maďar, ktorý už šiel cez kambodžskú hranicu, nám vysvetlil –„Tak či onak budete musieť zaplatiť úradníkom úplatky na hranici. Teraz to máte aspoň bez čakania.“ O pofidérnom vybavovaní víz do Kambodže sme čítali množstvo článkov. Vedeli sme, že je to výhodný “biznis” pre rôznych prevádzačov, ale tiež že nie sú žiadne prípady násilia na turistoch, len nepríjemné a niekedy drahé vybavovanie víz. Hovoril nám o tom aj starší český pár, ktorý sme v Ko Changu stretli – „Bylo to moc nepříjemné. Koukali na nás jako německý fašisti!“ Vedeli sme teda, čo nás bude čakať a ešte pred odchodom sme boli odhodlaní kúpiť si víza na hranici a celé to nejako pretrpieť.
Kambožda má priemerný vek obyvateľstva pod 20 rokov. Vláda Červených Kmérov, hladomor a tiež nedostatočná lekárska pomoc, zapríčinili smrť staršieho obyvateľstva. Dnes je to krajina mladých ľudí, ktorým však chýbajú skúsenosti od staršej generácie.
Do Kambodže nám stačila nálepka
Napokon sme si víza predsa len kúpili v reštaurácií. Všetkých z minibusu nechali sedieť a čakať, až kým si to každý nerozmyslel a víza nekúpil. Zaplatili sme za ne o 15 dolárov na hlavu viac…Napokon nás naložili do minibusu a odviezli na thajskú hranicu. K tej kambodžskej sme museli ísť peši po veľmi rušnej ulici, plnej obchodov, hotelov, špiny, áut, motoriek i žobrajúcich matiek s deťmi. Celý čas sme sa držali spomínaného Maďara. Nielenže nám pomáhal s kufrom, ale ukázal nám aj cestu. Možnosť stratiť sa tu, alebo nekonečne dlho hľadať bola veľmi pravdepodobná. Nikde žiadne navigačné tabule a ruch obrovský! Mafiáni si nás označkovali malou nálepkou, na ktorú napísali číslo a písmeno. Táto nálepka pre západne zmýšľajúceho presystematizovaného a pretechnizovaného človeka až zázračne fungovala.
Farby, vône, zápach, chute, všade deti. Kambodža si nás získala ešte viac ako Thajsko. Prečo? Napíšem v ďalšom článku.
Organizácia podľa vlastnej intuície – tú vám Európa nedá!
Sadli sme si na miesto, ktoré trochu pripomínalo zastávku. Tam nás zahliadol nejaký Kambodžan a povedal –„Bus príde za 5 minút“. Stará karoséria prišla. Všetkých nás tam naložili a po pol hodine jazdy, opäť vyložili pri rozľahlej budove uprostred lúky len s nespevnenou cestou s nápisom – „medzinárodná autobusová stanica“. Tam sme ďalšiu hodinu čakali na oneskorencov s rovnakými nálepkami, aké sme mali my. „Nechápem! Nechápem!“ opakoval Janči, keď videl ako nás šofér ráta, či sme všetci a boli sme! Žiadna navigácia, žiadne inštrukcie, žiadne GPS, nič! A všetci ako zázrakom prišli na medzinárodnú autobusovú stanicu. Asi predsa len máme my západňari nejaké orientačné schopnosti, len tým, že je nám všetko servírované ako na tanieri, nie sme schopní spoliehať sa na vlastnú zodpovednosť, inštinkt a schopnosť zorganizovať sa.
Náš Kambodžský priateľ Mao, ktorý nemá ľahký osud, napriek tomu mu vrásky na tvári nehľadajte.
Čarovná Kambodža
V autobuse sme strávili ďalšie štyri hodiny naprieč vyprahnutou krajinou s maličkými domčekmi zbitými hlavne z dreva a plechu. Do Siem Reapu sme prišli celkovo po 13 hodinách. Deti prežili túto cestu podstatne lepšie ako my, až sme žasli odkiaľ berú toľkú energiu! Ešte podvečer sa bláznili a zabávali celý autobus. Mesto Siem Reap si naše srdcia hneď získalo. Na rozdiel od Thajska sú tu ľudia viac priateľskejší, rozprávajú po anglicky a vždy s vami prehodia pár slov. „Tu sa nemusíte báť. Kriminalita v Siem Reape nie je,“ hovorí nám náš kambodžský priateľ, na ktorého máme kontakt od spomínaného staršieho manželského páru. Napriek jeho slovám si myslím, že je Thajsko bezpečnejšie, už len preto, že aj domáci tu zamykajú svoje motorky, čo Thajčania väčšinou nerobia. Pri porovnaní so Slovenskom sa tu ale cítim bezpečnejšie. Mao nám ďalej vysvetľuje – „Jediné čo si sledujte je, aby si od vás nevypýtali za tovar obrovskú „turistickú prirážku.“ Prikyvujeme, že už sme v tomto oťukaní a hneď mi príde na rozum zážitok z večera, kedy mi v jednom zo stánkov ponúkali strieborné náušnice s polodrahokamom za 80 dolárov a napokon mi ich boli ochotní dať za 25! Rozprávame mu o našej skúsenosti s vízami a on smutne dodáva –„Najväčší problém našej krajiny je obrovská korupcia, všade.“ Ubezpečujem ho, že v mojej krajine to nie je veľmi odlišné…
Mao a vojna
Mao sa narodil na thajsko-kambodžských hraniciach počas vojny, keď Červení Kméri vyhladzovali vlastné obyvateľstvo, inteligenciu, lekárov, učiteľov aj ľudí s okuliarmi, aby dosiahli čistú agrárnu spoločnosť. Ľuďom zakázali vlastný majetok a zrušili peniaze. Vysídlili ich na vidiek a nútili ich obrábať pôdu len tradičným spôsobom bez použitia mechanizácie. Za štyri roky ich vlády dokázali vyvraždiť dva milióny ľudí a na konci vojny zostali len štyria lekári na celú krajinu. Za obeť padol aj Maov otec a jeho starí rodičia. Mao má 33 rokov a robí turistického sprievodcu. „Počas sezóny sa neviem zastaviť, ale mimo nej je to zlé,“ vysvetľuje. „Ľudia sú tu veľmi chudobní, aj preto chcú od turistov predraženým tovarom dostať čo najviac peňazí. Kriminalita je hlavne v hlavnom meste. Siem Reap je na život dobrý. Ľudia sú chudobní, ale na druhej strane sa veľmi tešia zo života. Tešia sa z detí, z turistov, z každého nového dňa.“ Plne s ním súhlasím. Vidieť človeka bez úsmevu, alebo utrápeného sa nám ešte nestalo.
Ešte aj matky žobrajúce s malými deťmi na moste majú úsmev na tvári. Ulice teda nie sú krásne, nablýskané, ale za to doslova usmievavé. Očami sa tu veľa krásy z pohľadu Európana nedá vidieť, ako napríklad v talianskych romantických uličkách. Český pár nám hovoril o svojich dojmoch takto – „Je to strašná chudoba. Člověku až srdce trhá jak vidí ty žobrajúci deti. A ta špína! To není asi ani myslitelné, že v 21. století vidíme ješte tohle na světe.“
Kambodža srdcom
Ako vyzerá som už opísala, ale ako sa cíti ešte nie. Pri každom pohľade na ulice vidíte teda usmievavých mladých ľudí. Vekový priemer Kambožanov je menej ako 20 rokov. Môže za to spomínaná štvorročná krutovláda Červených Kmérov, ktorí vyhladili dva milióny ľudí hlavne strednej a staršej generácie. Dnes je to teda krajina mladých a veselých ľudí plných prirodzeného entuziazmu. Táto radosť zo života je priam nákazlivá a tak si uvedomujem, že počas celého dňa sa príjemne usmievam aj ja a vlastne celá naša rodina. Atmosféra je tu veľmi príjemná, pohodová a bezpečná. Na cestách sa nikto nikde neponáhľa, pretože pri chaotickej premávke by to mohlo mať fatálne následky. Málo pravidiel, veľa ohľaduplnosti a veľa slobody. To im úprimne závidím.
Čo je pod „pozlátkou“
Po strašnom opise českého páru sme radšej od Kambožde nič nečakali. Napokon sa nám rozprestrel iný pohľad. V mnohom mi Kambodža pripomína africké Maroko. Hlavne preplnenými ulicami, aj odpadkami na uliciach a samozrejme premávkou. No má niečo spoločné aj s Ukrajinou. Na Kryme sme zažili tiež veľa potulných psov, ktoré sú aj v Thajsku. Alebo neporiadok a rozbité cesty. Kambodžu by som prirovnala aj k Moldavsku a tiež k Bosne a Hercegovine. Už len preto, že je tu veľa ľudí bez rúk a nôh po šliapnutí na mínu. Pre človeka, ktorý zažil len vyspelé uhladené krajiny je Kambodža Afrika v Ázii, ako trefne povedal náš maďarský priateľ. Pre mňa je to len o niečo väčšia chudoba ako v krajinách našej „vyspelej Európy“, ktoré máme na dosah! Hm…Je jednoduchšie pohoršovať sa nad Kambodžou, ako pomôcť susednej Ukrajine.
Čo všetko naša cesta deťom dáva a berie
O jedle, ľuďoch, mori aj záchodoch. Ako to vlastne je?
Keď vám deti celkom zmenia plány
Pozrite si ku Kambodži video, ktoré vás chytí za srdce! Robené pre článok Päť vecí, ktoré závidím Kambodžanom a Thajčanom