Nikdy sme sa nenudili!

Fakt, že sme s mojím manželom spolu, že máme našich dvoch synov, dvakrát sme sa už sťahovali a vôbec to nie je konečné, či nápad odísť dobrovoľníčiť na Nový Zéland, potvrdzuje len jednu veľkú pravdu, nič nie je náhoda!

 Netradičné spoznanie

Človek by hľadal toho pravého na rôznych miestach, v práci, na diskotéke, v autobuse, či na vlastnej ulici. Ja som našla môjho muža sedieť na obrubníku, zbaleného do deky, v noci , medzi rôznymi ,nazvime to – “sociálne slabšími ľuďmi”. Nebojte sa, nikdy nebol bezdomovcom! Obaja sme v tú noc držali miesta v rade pred otvorením pokladní Národného tenisového centra. Podnikatelia, ktorí na to nemali čas si nás objednali ako brigádnikov, aby sme za nich odstáli radu pred dôležitým zápasom o Davis Cup. Tam to prišlo ako z netradičného romantického filmu – láska na prvý pohľad.

DSC00016

Prvé rande stopom do Prahy

Dobrodružné prvé rande

Po krásne strávenej noci na ulici, rozprávaním sa o hodnotách života, sme si dohodli prvé rande. Navrhla som mu, že by sme mohli ísť na vianočné trhy do Prahy. Veľmi sa mu nápad páčil a otázka ako, mala hneď pohotovú odpoveď – stopom! Podarilo sa. Prestopovali sme do Prahy, naspäť sme sa ešte zastavili na vianočných v Brne a stopom až domov! Naše prvé dobrodružstvo odštartovalo hneď niekoľko desiatok ďalších.

Náš prvý dom „na samote u lesa“

Realitný boom nás tiež zasiahol. Všetci riešili bývanie, aj my. Veď sme sa sťahovali z podnájmu do podnájmu. Po poslednom sťahovaní sme si povedali, že už len raz a naposledy, a to do vlastného. To sme ešte netušili, že aj do vlastného sa budeme sťahovať niekoľkokrát. Väčšina našich známych si hľadala pekné byty, stavala bungalovy a my … Kúpili sme si dom na samote, v Maďarsku pri slovenských hraniciach, bez toho, aby sme vedeli len „ceknúť“ po maďarsky. Dom v maďarskej divočine! Na usadlosti s tridsiatimi domami medzi poľami a borovicovým lesom. Nádhera! Večer nám pod oknami križovali srnky, zajace a to nádherné ticho, ktoré tam panovalo, ani neviem opísať. Bolo to jedno z najkrajších období nášho života.

SONY DSC

 Jedno z najkrajších období nášho života – bývanie na samote pri zrúcanine veterného mlyna.

Zoberme sa, aj keď deti nemôžeme mať

Keďže sme mali všetko podstatné, dom, prácu, auto, ešte aj dvoch psov, rozhodli sme sa posunúť sa zas o krok ďalej – zobrať sa. Manželstvo sme vnímali ako posvätný zväzok na celý život. Preto sme si všetko dobre zvážili. Najdôležitejšou témou boli deti. Mysleli sme si, že ich mať nemôžeme…Pamätám si na osudnú jesennú prechádzku okolo Čuňoveckého jazera. Spýtala som sa Jančiho – čo ak deti nebudú? On zavtipkoval, že si kúpime kozu. Nato však dodal, že je otvorený adopcii.  Rozhovor sme ukončili tým, že deti teda budeme mať, ale možno nie vlastné.

Zázrak? Nie, „Božia vôľa“ – povedal lekár

V jeden februárový pondelok som vybehla k môjmu lekárovi na preventívnu prehliadku. Zosumarizovala som mu novinky – stále nemenštruujem (trvalo to pol roka), no asi to už príde, lebo mám boľavé prsia. Veselo som dodala, že som konečne pribrala, čo bolo podmienkou pre zlepšenie môjho zdravotného stavu. Doktor sa na mňa pozrel a s úsmevom hovorí – „Pribrať by ste mali, aj prsia vás musia bolieť a na menštruáciu nečakajte. Ste tehotná.“  Tuším som v tom momente aj zabudla dýchať.  Ak si myslíte, že je niečo nemožné a ste s tým zmierený, tak správa o opaku je ako sto bleskov z jasného neba! Doktor na to poznamenal –„To nie je zázrak, to je Božia vôľa“. Sedela som oproti lekárovi a nedokázala som túto informáciu spracovať.

DSC_0120

S deťmi sme už nepočítali, nakoniec sme sa brali už s bruškom.

Svadobné šaty v skrini a dieťa na ceste

Krásne svadobné šaty som si kúpila náhodne v januári. Bola som šťastná, že som to vybavila v prvom svadobnom salóne, namiesto nákupu čižiem. Natešená som volala mamke, ktorá mi vynadala, prečo kupujem svadobné šaty, čo ak otehotniem. Ja som jej na to znechutene odpovedala – to určite. No a bolo! Vydávala som sa v piatom mesiaci, v dvakrát rozširovaných šatách. To však nebola ani zďaleka jediná neplánovaná vec. Svadba sa nám spájala s predstavou jednej skutočne dobrej „žúrky“, ktorou nakoniec aj bola. Deväťdesiat hostí si ju s nami naplno užilo.  No všetko ostatné, ako výzdoba, doplnky v tomto chápaní neboli. Preto sme naše prípravy nakoniec zvládli dobrou improvizáciou. Napríklad svadobnú košeľu sme kupovali  v piatok pred dňom D.

Svadba bez „obrúčiek“

Snubné prstene sme samozrejme u zlatníka objednali prineskoro a nestihol ich vraj vyrobiť. Tak sme ešte zbehli do papiernictva a kúpili si hračkárske prstene. V sobotu ráno sme upovedomili kňaza, aby sa nezľakol, že prstene akosi nemáme. Moji nešťastní rodičia mi “búchali o hlavu”, že rok plánujem svadbu a nemám „obrúčky“. Keď prišlo k osudnému – „vymeňte si snubné prstene“ – naši rodičia ani nedýchali. Na tácke sa zagúľali skutočné „obrúčky“! Hlavný družba ich vyzdvihol pri Piešťanoch a doniesol nám ich na sobáš do Levoče. Po nasadení prsteňa som víťazoslávne dvihla ruku nad hlavu a v kostole sa ozval len hlasný výdych rodiny.

 

DSC_0133

Radostné prekvapenie všetkých. Prstene neboli napokon hračkárske.

Na tréning nedôjdem – RODÍME!

Volaj do práce, že neprídeš – oznamujem manželovi – začali mi bolesti. Prvé čo nás napadlo, bolo otvoriť si víno a osláviť to tromi dúškami červeného. Pre niekoho absurdné , no my sme sa úprimne potešili, že nás čaká ďalšie dobrodružstvo, hraničná a obohacujúca skúsenosť. Rýchlo som oprala, napiekla a navarila, aby mal muž pri zapíjaní syna čím kamarátov ponúknuť.  Zavolala som kamarátkam a zrušila spoločný obed. Po jednej som odkázala, že dnes na tréning aikida neprídem (OPATRNE som do konca tehotenstva trénovala obranné bojové umenie, bez pádov a úderov, ktoré mi pomáhalo byť stále fit a správne dýchať). S pravidelnými kontrakciami sme ešte vyvenčili psov a vybrali sa do nemocnice.

Pôrod ako zážitok?

Rodiť som šla poučená mojou sestrou aj sesternicou, že to bude ukrutná bolesť, pri ktorej budem mať chuť rozbiť obklad v nemocničnej kúpeľni ,alebo vytrhnúť dvere zo stien. Utešovala som sa tým, že bolesť je vec relatívna a strata blízkeho, je určite bolestivejšia. Teraz, s odstupom viem, že môj prvý pôrod bol skutočne náročný a komplikovaný. Vtedy mi to, ale tak neprišlo. Určite aj vďaka obrovskej podpore manžela. V tých najhorších bolestiach som si stále opakovala – ešte to nie je tak zlé, aby som tie obkladačky rozbila, aj dvere ešte nechám tak, to sa ešte dá zniesť. Autosugesciou som samú seba presvedčila, že to až tak neboli a to najhoršie, tlačenie, ma ešte len čaká. To však už bola malina.

babo

Pôrod bol jeden z našich najkrajších zážitkov.

S jedným je veselo, no s dvoma ešte veselšie

Jakubko bol a stále je veľmi milé, inteligentné, usmievavé a vnímavé dieťa. Rád si kreslí, počúva hudbu, spieva, miluje knihy, tie máme skutočne v každom rohu domu. Povedali sme si, že pri takom milom dieťati zvládneme hneď aj ďalšie. Jakub mal pol roka a v brušku začal rásť braček. Na našej maďarskej samote sme s Jakubkom trávili chvíle dlhými prechádzkami po lese, zberaním byliniek, ale aj hraním sa na detskom ihrisku v susednej Rajke. Tehotná, netehotná, naložila som Jakuba do cyklovozíka, nasadla som na bicykel, a hybaj ho po poľnej ceste štyri kilometre na ihrisko. Romantické, strastiplné, krásne aj komplikované. To bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli ukončiť naše maďarské dobrodružstvo.

S novorodencom do nového

Dom sme predali a kúpili iný, v malej dedinke, so sotva tristo obyvateľmi. Pre niekoho z dažďa pod odkvap, pre nás civilizačný šok! Maroško mal v čase sťahovania takmer dva mesiace a mňa čakali štátnice na druhej vysokej škole, ktorú som si robila na materskej, aby som bola stále v obraze. Upratovanie po maľovke som absolvovala s Maroškom v babyšatke. Učila som sa s knihou v ruke a nohou som pritom hojdala kočík v kuchyni. Diplomovku som písala so spiacim bábätkom v lone a počítačom pred sebou. Teraz sa nad tým pousmejem, vtedy to bol skutočný blázinec. Zvládli sme to. Odrazu sme bývali ako všetci v riadnom dome, na klasickej slovenskej dedine a žili štandardný rodinný život. A tu nastali problémy.

Tatranskou magistrálou

Milujeme hory aj vodu, na bicykloch s cyklovozíkom, na lodi, ale aj peši s deťmi v babynosičoch…

Skončila naša sloboda?

Na Slovensku začal život, aký žije množstvo ľudí. Muž pracuje od nevidím do nevidím. Žena sa doma trápi s deťmi. Priestoru na  spoločné chvíle je čoraz menej, kým účtov stále viac. V určitom momente sme si povedali DOSŤ! Toto nie sme my, toto nie je život, aký chceme. Vždy sme boli výmyselníci, nespútaní, bez problémov sme sa vedeli zbaliť, naložiť deti a vybehnúť si s babynosičmi do hôr, na loď po rieke alebo na bicykloch, s deťmi v cyklovozíku, do lesa. V tomto začarovanom kruhu, však miesto na príjemné úlety nebolo. Chýba nám táto voľnosť, sloboda. Často sa pýtam, či je lepšie mať auto, veľký dom a byť v ňom sama, alebo radšej mať malý byt a byť spolu.

DSC_0675

Len šťastní rodičia majú šťastné deti

Len šťastní rodičia majú šťastné deti

A tak odchádzame na Nový Zéland. Nie ako nezodpovední rodičia a blázni, ale ako odhodlaní a pripravení ľudia, ktorí chcú zmeniť  život k lepšiemu. Zmena prostredia vždy pomôže na vyčistenie hlavy. Dobrovoľníctvo odpúta od naháňania sa za peniazmi. Cestovanie a spoznávanie zaujímavých ľudí nás robí šťastnými. A len šťastní rodičia môžu mať šťastné deti. Preto sa nebojíme o naše dve malé poklady, ktoré sú na náš akčný životný štýl plný výletov, návštev a priateľov zvyknutí.

Tiež sa ti môže páčiť

Od Zuzana Matúšová Girgošková
27. 10. 2021
Celý rok sa na ne tešíme, najmä deti. Pre ne sme ochotní urobiť niekedy všetko. A to všetko si často…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
23. 06. 2021
Nech bude raz naše dieťa remeselník, vedec alebo obchodník, v práci i súkromnom živote veľmi ocení schopnosť dokázať sa…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
27. 04. 2021
Z rôznych strán neustále počúvam – chceme bývať viac v prírode, pestovať si vlastnú zeleninu a žiť v súlade s…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
13. 03. 2021
Čaro éterických olejov som spoznala pred piatimi rokmi. Nazačiatku to bolo o pomoci pri liečení detských soplíkov kvapkami do nosa…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
12. 03. 2021
 Rada by som s vám opísala príbeh radostneho tehotenstva.  Nebude taký. Pritom ho nepostrehla žiadna tragédia, “len negatívne” emócie….
Od Zuzana Matúšová Girgošková
05. 02. 2021
To by jeden neveril, že bábätká  nepotrebujú plienky. Ani ja som tomu veľmi neverila, pretože to chce vnímať signály dieťaťa….
Previous
Next

Get the latest articles

Subscribe to our notifications and be the first to know about our offers and articles.

Follow us: