Naše šialené začiatky

Pán Boh zaplať! Poznáte túto plácu? Je to špeciálna odmena, ktorú v peňaženke nevidieť, no na duši zanecháva obrovskú stopu. Je to pocit šťastia, nadšenia, spokojnosti, tepla, lásky, energie a chuti pokračovať ďalej. Je to niečo tak neskutočne príjemné, že by tento stav mal zažiť každý.God bless you! Do you know this salary? It is a special remuneration that is not visible in the purse but it leaves a great trace in your soul. It is a feeling of happiness, enthusiasm, satisfaction, warmness, love and energy to continue. It is something so pleasant that everybody should experience this feeling.

Everything will return once 

I was seventeen, I loved German language and also adventure. This is how I got to an international youth meeting in Rohr, Germany. It was organised by the German Christian association Junge Aktion. Together with approximately sixty young people, we spent Easter holidays in spiritual, creative and educative way. That was my start. Tens other events followed this amazing experience. But me and my husband (he was delighted to join me later) have been not only participants, but many times also organisers, coordinators, lecturers etc. We have travelled through Germany, Poland, Czech Republic and Slovakia. We have met tens of extraordinary people. We put a lot of energy into it and we received it back from young active and valuable people. We have been still drawing from this great period of life, and it was already ten years ago!We received “God bless you” that is a salary higher than millions on a bank account.

Pitchfork and hoe

The volunteering ended when I got employed. Simply, there wasn’t time for that…We said goodbye to the Junge Aktion three years ago when we spent almost a week at the place where everything had started – Rohr, Germany and Easter again. Me and my same keen friend have received an exception and we could come to the youth meeting as married mothers of half-year-old sons. Great farewell! However, my soul remained deserted somehow, I miss that feeling and the “God bless you” salary. When the children came we have concluded one chapter, another one has started. Our farming! Many times funny, sometimes delightful but also very bitter. My husband became keen on seeding, hoeing, growing, but mainly tasting products from our own garden. “Our children will not eat irradiated, modified vegetables full of E’s, or antibiotic meat!”, he put his food down and planted everything possible.

How mice ate our crop or the 12th in the trap!

Already when I dated with my husband eight years ago, we were dreaming about own garden and a goat in it. In the first house, we dared to make a small field with vegetables. The field was 2×2 meters large and we planted tomatoes, melons, lettuce, carrot, parsley. Unfortunately, a half of tomatoes strangely modified and they missed seeds and even the taste was not good. The melons did not grow up and mature, the organic lettuce was eaten by blennies. But the biggest trouble was with carrot and parsley…In autumn, when we wanted to harvest, we did not have enough mouse traps. Mice found the carrots earlier than us, and they found also a hole in our house. Twelve of them dropped dead before we found the place where they got to the house through an unfinished pipe. However, despite the first unsuccessful season, we did not give up and continued in planting. It is still not right, but if you want organic food you have to reconcile that you need to share a half of the crop with somebody else, from mice to potato beetles.

How goats have eaten up the garden or the moon land

In the second house, we bought goats right after we moved there. We had only romantic visions about these animals. Thus, it was especially cruel to sober up. The goats were supposed to be ecological mowers in our large garden…After four months we couldn’t see them in the high grass and we couldn’t see either fruits of our garden. The goats left it as a moon land up to the height of one and a half meters! The have eaten up everything! Apples, currants, raspberries, blackberries, mulberries, grapes, young trees… and when they started to eat ivy, I breathed a sigh of relief – maybe they will get poisoned and die. But a goat can survive anything! That was the moment when I finally got how true the story of my schoolmate was, how she found their goat with an accumulator from an old car in its maw. Also that one survived.Supposedly, only a collar can help against that disaster. We were against such limitation of animal freedom. Therefore, there will be no more goats in our garden. Despite the catastrophic results of the first animal breeding, we haven’t slackened. Just a month ago, there were ten Vietnamese pigs in our garden. Six of them remained. And what has left after them? You will find it out next time.

Všetko sa nám raz vráti

Mala som sedemnásť, milovala som nemčinu a už vtedy dobrodružstva. Tak som sa dostala na medzinárodne stretnutie mládeže v nemeckom Rohre. Organizoval ho nemecký kresťanský spolok Junge Aktion. Asi šesťdesiat mladých ľudí sme spoločne duchovne, kreatívne, aj cez vzdelávanie prežili veľkonočné sviatky. Po tejto úžasnej skúsenosti sa nabalili desiatky ďalších. Postupne sme s Jančim (neskôr sa nadšene pridal) už neboli len účastníci, ale veľakrát organizátori, koordinátori, lektori atď. Precestovali sme Nemecko, Poľsko, Česko a aj Slovensko. Stretli sme desiatky výnimočných ľudí. Dali sme do toho kopec energie, a naspäť sme ju dostali od mladých akčných a hodnotovo bohatých ľudí. Dodnes čerpáme z tohto skvelého životného obdobia, a od vtedy už ubehlo desať rokov! Dostali sme Pán Boh zaplať, čo je pláca väčšia ako milióny na bankovom konte.

Na našom poslednom stretnutí mládeže počas Veľkonočných sviatkov Junge Aktion sme už boli traja. Jakubko sa spokojne hral na zemi počas prednášky o emancipácií žien.

Vidly a motyka

Dobrovoľníctvo skončilo zamestnaním sa. Jednoducho už na to nebol čas… Rozlúčkou s Junge aktion bol pred troma rokmi necelý týždeň na mieste, kde sa to celé začalo – nemecký Rohr a opäť veľkonočné sviatky. S rovnako akčnou kamarátkou sme dostali výnimku a ako staré členky sme na stretnutie mládeže mohli prísť už ako vydaté mamičky polročných synčekov. Skvelá rozlúčka! Niekde vo vnútri mi však zostalo pusto, chýba mi ten pocit a pláca Pán Boh zaplať. Jednu kapitolu sme s príchodom detí uzavreli, nová sa začala. Naše „hospodárenie“! Veľakrát úsmevné, inokedy slastné, no aj riadne trpké. Manžela chytilo chovanie zvierat, sadenie, okopávanie, pestovanie a hlavne ochutnávanie darov našej vlastnej záhrady. „Deti nebudú jesť ečkovú, ožarovanú, modifikovanú zeleninu a ani antibiotické mäso!“, dupol si a posadil všetko možné.

Ako nám myši vyžrali úrodu alebo 12tá na klepci!

Už počas randenia s mojím manželom pred ôsmimi rokmi sme snívali o vlastnej záhrade a koze v nej. Na prvom dome sme si trúfli urobiť si malé políčko so zeleninou. Políčko malo 2×2 metre a vysadili sme si na ňom paradajky, melóny, šalát, mrkvu, petržlen. Žiaľ, polovica bioparadajok zvláštne zmodifikovala a chýbali im jadierka a nechutili dobre. Melóny nám nedozreli, bio šalát zožrali slizniaci. No najväčšiu galibu nám urobila mrkva a petržlen. Na jeseň, keď sme mali našu úrodu zožať, nestačili nám klepce. Myši našli mrkvu skôr ako my a s ňou aj dieru do nášho domu. Dvanásť ich padlo! Podhrabali sa ná do domu cez nedokončené potrubie. No napriek prvej nevydarenej sezóne sme sa nevzdali a pokračovali v pestovaní ďalej. Stále to nie je ono, ale ak chcete bio, tak sa musíte zmieriť s tým, že s polovicou úrody sa musíte vždy s niekým ďalším podeliť, od myší až po mandalinky.

Ako nám kozy vyžrali záhradu alebo mesačná krajina

Na druhom dome sme si hneď po presťahovaní zaobstarali kozy. O tomto zvierati sme mali iba romantické predstavy. Vytriezvenie bolo preto obzvlášť kruté. Kozy mali byť ekokosačkami na našej veľkej záhrade…Po štyroch mesiacoch ich vo vysokej tráve nebolo vidieť. Zmizli aj plody našej záhrady. Po kozách nám zostala do meter a pol výšky mesačná krajina ako po povodniach! Zožrali všetko! Jablká, ríbezle, maliny, černice, moruše, vinič, mladé stromčeky…Keď sa pustili do brečtanu, s úľavou som si povzdychla – hádam sa otrávia a zdochnú samé. No kozy nezmarí nič! Až vtedy som pochopila, aká pravdivá bola príhoda mojej spolužiačky o tom, že ich koza zožrala baterku zo starej škodovky a tiež prežila. Proti tej skaze vraj pomáha len obojok. My sme sa tomuto obmedzovaniu slobody zvierat bránili. Preto už žiadne kozy nevkročia do našej záhrady. Napriek katastrofálnym dopadom prvého chovu zvierat, sme nepoľavili. Ešte pred mesiacom sme mali na záhrade desať vietnamských prasiat. Zostalo nám šesť. A čo zostalo po nich. To sa dozviete nabudúce.