Zdieľať
Pred odchodom sme dostali otázky s kľúčovým slovom „strach“. Nemáte strach, že sa vám tam niečo stane? Áno máme. Nemáte strach, že deti ochorejú? Áno, máme. Nemáte strach, že…Áno máme svoje strachy a aj vďaka tejto ceste sme sa im mohli pozrieť do očí. Všetky naše pochybnosti a úzkosti si nás tu našli. Od tých najbanálnejších, až po tie ozaj vážne.
Čo nás väčšmi väzní
Strach je obrovský dar a zároveň obrovské preklatie. Vďaka strachu viete odhadnúť riziko situácie. Keď hrozí niečo nebezpečné, strach vám dá pokyn – útek alebo obrana. Strach v dnešnej dobe sa však stal dobrým predmetom pre biznis. Ľudia sa boja žiť. Život je nebezpečný. Cestovanie je nevyspytateľné. Najväčší strach je o deti. Strach je velikánska sila, ktorá vytvára okolo nás kruh a my sa bojíme cez jeho čiaru prejsť a vystúpiť z neho. Drží nás v zajatí. Je to presne ten strach, ktorý nám berie pre mňa veľmi dôležitú slobodu. Kedy strach stráca silu? Keď ho prijmeme, že je to tak a prestaneme s ním bojovať, alebo ho prekonáme. Keď strach zmizne, prestanú sa opakovať situácie, z ktorých sme strach mali. Pre mňa je to silná motivácia, prečo sa so strachom vyrovnať. Naša cesta po Thajsku a Kambodži nám dala veľa príležitostí vysporiadať sa ním oboma spôsobmi.
Je priam neuveriteľné za akých podmienok dokážu Thajčania uvariť fantastické jedlo! Žiadne komplikované stroje, sofistikované nádoby, ale za to veľká radosť zo života. Ich tajomstvo bude zrejme vo varení s láskou:-).
Dobrú chuť:)
Prídete do stánku, v ktorom predavačka, kuchárka a upratovačka v jednom umýva v lavóroch s vodou riady. Pozriete do výkladu bez chladenia a tam sa na vás okrem opečeného mäska pozerajú muchy. Hm…Prvý, taký banálny strach, s ktorým som sa ja osobne musela popasovať, bola hygiena. Strach z nedostatočnej a „vraždiacej hygieny“. Aspoň tak ju médiá prezentujú. V televízií nás reklamy neustále atakujú rôznymi čistiacimi prostriedkami s výstrahou, aká nebezpečná je špina. Pri pohľade na hore opísanú situáciu som sa zmohla len na jedno. Prijať to. Čo sa má stať, stane sa. Sme tu príliš dlho na to, aby som nad otravou jedlom rozmýšľala a posilňovala to, privolala to. Povedala som si – „Buď prítomná a nepremýšľaj nad niečim, čo teraz ani nie je.“ Prekonala som prvotný strach, prišiel reálny.
Sú strachy, ktoré je treba prekonať, aby nás v reálnom živote neobmedzovali. Potom sú také, ktorých prekonanie nám spustí výrobu adrenalínu. Napríklad ochutnať takéto dochrumkava opečené larvy. Ďakujem neprosím, s mojimi deťmi mám adrenalínu dosť!:-)
Otrava jedlom
Po mesiaci tu, s nastavením, že už som dostatočne imúnna, som si dala čerstvý šalát. V krajinách, kde majú problém s čistou vodou sa to neodporúča, pretože ľudia nevedia zeleninu dobre umyť. Tri dni som sa spamätávala z tejto čerstvej zeleniny. Môj strach sa stal reálnym a pomohol mi pochopiť ďalší aspekt života, pre niekoho možno banálny. V tomto tropickom regióne sveta sú problémy s trávením úplne normálne a nič sa nestane ak nás trochu prečistí (nie veľmi a zdravie poškodzujúc). Rovnaký strach by asi mali Thajčania z našich zimných chorôb, v ktorých sa mnohí často celú zimu cyklíme.
Teraz pritvrdíme!
“Vidíš to?“, pýtam sa Jančiho. Ten sa „pohodlne“ rozkladá na dlážku nočného autobusu, keďže sa na sedadlo autobusu nezmestí. Moju otázku ignoruje. „Si myslíš jeden šváb, čo robím paniku, však!“ Vytýkam mu nevrelo. Postupne sa však stmieva a autobus ožíva nočnými živočíchmi. Po oknách, podlahe, stenách behajú šváby a iný hmyz, ktorý ani nepoznám. Ľudia! Autobus hmýriaci sa hmyzom. Janči sa začne oprašovať. „Dobre, neveril som ti, ale keď po mne už desiaty prešiel, tak som precitol!“ Vstáva zo zeme a skúša sa uložiť na malých sedadlách autobusu.
Nočný autobus nie je reprezentatívny príklad, skôr „súdená náhoda“. Túto cestu z Bangkoku do Chiang Maiu sme absolvovali tiež autobusom, ale štátnym a úroveň bola porovnateľná s lietadlom, od stewardky, cez vybavenie autobusu, až po občerstvenie. Ale súkromnou spoločnosťou Sritawong NIKDY necestujte, ak nechcete prežiť našu hrôzu!
Nočná mora
Táto 10 hodinová cesta bola nočná mora! Pred troma rokmi by som sa asi psychicky zrútila. Teraz som to vzala ako výzvu k prekonaniu najhrozivejšieho strachu. Nadýchla som sa, povedala si, že o život mi hádam nejde, vzala som repelent na komáre a poriadne vystriekala sedadlá, hlavne tie detí. Potom som si sadla na svoje miesto a pozorovala celú túto situáciu, moje reakcie a myšlienky, ktoré sa vyplavovali na povrch. Mala som dostatok času, 10 hodín na to, aby som sa s doslova s hororovou scénou vyrovnala. Po tejto skúsenosti ma už len tak nejaký šváb, pavúk a ani had a jašter, tých tu stretávame tiež, len tak nerozhodí. Za noc som vyšla z kruhu, ktorý ma držal a nedovoľoval mi spoznávať rozvojové alebo inak viac prírodné krajiny. (Teraz si trúfam aj na Indiu:).) Keď horor skončil, mne narástli nové krídla, ktoré má odnesú ďalej.
„V čom spočíva naša sloboda? V tom, že sa nebojíme žiť!“
Malária a horúčka dengue
Čoho sa rodičia najviac boja? Že sa niečo stane deťom. Je to tak skľučujúci strach, že mnohých rodičov uväzní spolu s deťmi v zlatej klietke. Tento strach sa do rodičov dostáva postupne, masírovaním spoločnosti, koľko bezpečnostných opatrení je „nevyhnutných“ k tomu, aby dieťa v dnešnom svete „dokázalo prežiť“. Pre niekoho druhý extrém je vziať deti do rozvojovej krajiny. Ak sledujete náš web, určite mi dáte za pravdu, že táto cesta našim chlapcom veľmi veľa dáva. No každá minca má dve strany… „Mami cítim sa zle…“ hovorí mi o štvrtej ráno Jakubko. Už pri prvom dotyku je to jasné. Má teplotu. Ráno sa teplota mení na horúčku. Sme na vidieku pri Chiang Mai na severe krajiny. Thajka, u ktorej sme ubytovaní, hovorí, aby sme šli do nemocnice. Zvolíme vyčkávaciu taktiku, no pre istotu sa presunieme z vidieka do mesta. Keďže teplota neustupuje, večer Janči pripraví všetky potrebné doklady k ošetreniu a ide sa informovať do nemocnice.
V nemocnici sme nefotili, pretože to pochopiteľne nebola vhodná situácia. Máme len túto z mobilu.
Druhá nočná mora
Sadám za počítač a na internete hľadám, čo môže Jakubkovi byť. Moje dieťa má dva dni teplotu, bez ďalších príznakov. Som v exotickej krajine. Čím viac čítam, tým viac sa ma zmocňuje panika. „Zobuďme Jakuba a poďme hneď do nemocnice,“ hovorím Jančimu, po príchode na hotel. Ten mi odpovedá –„ V nemocnici mi povedali, že môžeme vyčkať do rána.“ Upokojujem sa a začínam strach vo mne pozorovať. Opäť sa z hlboka nadýchnem. Musím si vyčistiť hlavu od tých paniku šíriacich informácií. Najlepším receptom, ako strach, ktorý vám zakaľuje myseľ a vy nedokážete konštruktívne uvažovať, prekonať, je žiť prítomný okamih. Teraz mu teplota klesla, pokojne spí. Ak ho zobudím, nebude s doktorom spolupracovať. „Počkáme teda do rána“, vyhodnocujem.
V thajskej nemocnici
Ako asi tak thajská nemocnica vyzerá. „Hm…tak takto u nás nevyzerá v žiadnej nemocnici,“ hovorí Janči. Ja mu odpovedám -“Janči, takúto nemocnicu na Slovensku ani nemáme!“ Žasnem úžasom. Špičkovo zariadená a vybavená nemocnica v Chiang Mai s ústretovým a ako inak, usmievavým personálom. Mladý doktor dôkladne prehliada nášho Jakubka. Sestre dáva inštrukcie, aby mu urobila odbery. „Musíme vylúčiť choroby ako malária, horúčka dengue, prenášané komármi,“ hovorí doktor. Presne toho som sa najviac bála. Za dve hodiny už máme výsledky a namiešané antibiotiká!!! Odľahne mi. Jakubko má miestnu chrípku, ktorú ak vraj raz v živote prekoná, získa imunitu na celý život. Už na druhý deň sa vďaka liekom cíti lepšie. Dnes už nám po jeho chorobe zostala len skúsenosť, že rovnako ako doma, aj v cudzine môže dieťa ochorieť, vážne aj menej vážne. Rozdiel je v pocite neistoty z nepoznaného. Je skľučujúce nevedieť aké choroby v Thajsku a Kambodži deti majú, ako sa prejavujú a liečia. Je naopak veľmi oslobodzujúce uvedomiť si, že choroba, utrpenie, smrť a nešťastie sú prirodzenou súčasťou života ako v Thajsku, tak aj na Slovensku a netreba sa tomu brániť, ale naopak prijať to. Čiara na tomto kruhu zostala, ale opäť sa o niečo zúžila.
Jeden z mnohých Thajčanov, ktorý sa pristavil pri našich deťoch, aby ich pozdravil, podal im ruku a pohladil ich po vlasoch. Takto to tu normálne chodí.
Nedotýkať sa prosím
Strachov, s ktorými sme sa na našej ceste stretli, bolo viacero. S niektorými sme sa prvýkrát zoznámili, s niektorými sme sa dúfam nadobro rozlúčili. Posledný strach, ktorý opantáva nie len mňa, ale mnoho ľudí, je strach z dotyku. Príďte do Thajska a Kambodže a rýchlo sa s ním budete musieť vysporiadať. Miestni sa prirodzene dotýkajú, tak ako to bolo u nás prv, než prišla, podľa mňa, asi virtuálna éra. Dotýikajú sa hlavne detí. Nie raz našich chlapcov „kŕmili“ rukami. Hovorila som si – „Je to len kruh, vystúp z neho.“ Podarilo sa a vďaka tomu sme sa vedeli už od začiatku cesty zamiešať medzi domácich, ktorí nás medzi seba prijali. Otvorilo nám to dvere do ozajstného Thajska a Kambodže. Nebáť sa vstúpiť medzi miestnych a prijať ich so všetkým, takí akí sú. Umožnilo nám to bývať na vidieku, jedávať s nimi v ich pohostinstve, ísť s nimi na ryby. Umožnilo nám to vstúpiť do kambodžskej školy medzi deti. Vypočuť si hodinu hrania na tradičné nástroje v ľudovej umeleckej škole, tak tiež v Kambodži. Zažiť najsilnejšie momenty v dome misionárok lásky a mnoho ďalších nezabudnuteľných zážitkov. Vystúpenie z našich kruhov nám jednoducho otvorilo nové kapitoly života.
Text a foto: ZMG
Už za takmer dva týždne končí hlasovanie v súťaži Bloger roka 2015. Ďakujeme za čas, ktorý ste venovali hlasovaniu za LifeReset. Vrátime Vám to zostrihaním a spracovaním nového videa pre tento článok:-) blogerroka Cestujte s nami!
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Päť vecí, pre ktoré Kambodžanov a Thajčanov obdivujem
Dobrodružná cesta, stretnutie s mafiou a usmievavá Kambodža
Čo všetko naša cesta deťom dáva a berie
O jedle, ľuďoch, mori aj záchodoch. Ako to vlastne je?
Keď vám deti celkom zmenia plány
Pozrite si videorozhovor s rodinou so 4 deťmi, ktorá cestuje Thajskom! O cestovaní s deťmi aj s praktickými tipmi ako to zvládnuť, tiež o tom, že deti sú zdrojom slobody. Rozprávali sme sa o Thajsku a Thajčanoch, a keďže tento článok je o strachu, tak aj o ňom v rozhovore s Melani a Štepanom. Viac o nich nájdete na ich blogu www.silaprozivot.com
Novinárka, blogerka, lektorka a matka piatich detí. Autorka kníh Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, Alžbetka s Klárkou si vysnívali čarovnú záhradku, Útulný a zdravý domov. Tvorkyňa filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Lektorka kurzov zdravého bývania, zdravého interiérového dizajnu a ekologického staviteľstva.
Najpredávanejšie knihy pre deti aj dospelých
Naše projekty
Plníme si povinnosti
