Partnerská kríza nás naučila milovať

Kto niekedy nesníval o osudovej láske, ktorá prenáša hory (aj doly)? Zuzana Matúšová Girgošková takú lásku našla. A po čase ju takmer stratila. Čo všetko je ochotná urobiť milujúca žena a muž pre to, aby zachránili svoj vzťah a rodinu?

Žijeme v rýchlej dobe. O tom sa netreba zbytočne rozpisovať. Nedostávame byty od štátu, ani novomanželské pôžičky, za ktoré by sa dal zariadiť celý byt a ešte by nám zostalo aj na dovolenku v „Juhoške“. Starí rodičia sa nám nemôžu postarať o naše ratolesti, pretože odchádzajú do dôchodkového veku oveľa neskôr. Zarábame viac, ale aj náš život stojí viac, nehovoriac o tom, koľko času trávime v práci či prácou. To skóre je vskutku neutešené a nahráva do kariet najmä tým, ktorých celoživotným cieľom je kariéra. Netreba však hádzať flintu do žita. Zoznámte sa s príbehom rodiny, ktorá našla cestu, ako v dnešnej dobe neprežívať, ale žiť naplno a užívať si každý jeden deň.

Autorka textu: Andrea Konečná Gažová, uverejnené pod názvom Trochu iný život v skrátenej verzii v magazíne Madam EVA, február 2019.

Bola to láska na prvý pohľad

Spoznali sa ešte na študentskej brigáde a okamžite im bolo jasné, že to nie je len obyčajné vzplanutie. Zuzka, nádejná žurnalistka, mala síce len 20 rokov, no po pár stretnutiach vedela, že Janči je ten pravý. Odkedy sa stretli, všetko v ich životoch nabralo rýchly spád. Do roka spolu bývali, do dvoch kúpili svoj prvý dom (to bola Zuzka ešte v 3.ročníku VŠ, ale popri štúdiu stíhala aj pracovať v novinách), do štyroch rokov sa vzali a chvíľu na to sa im narodil ich prvý syn, a po ďalšom roku druhý. Popri tom obaja robili štátnice, Zuzka dokonca dvoje, lebo jedna škola sa jej málila, a tak okrem žurnalistiky robila štátnice aj z medzinárodných vzťahov. To všetko sa udialo pred jej 25-kou. „Som ten typ človeka, o ktorom ľudia hovoria, že má vrtuľu v zadku. (úsmev) S mužom si robíme srandu, že sme spolu museli byť už niekoľko životov, preto sme začiatok nášho spoločného života absolvovali veľmi skrátene a hladko. Od nášho prvého stretnutia som vedela, že on je ten pravý a po celý čas až dodnes som mala a mám silný vnútorný pocit, takú skalopevnú istotu, že on má stáť po mojom boku.“ Máloktorá žena dá mužovi takéto vyznanie  po 13 rokoch vzťahu. No tých prekvapujúcich momentov je v ich životnom príbehu množstvo. Prekvapením bolo napríklad aj Zuzkine prvé tehotenstvo. „Lekári nepredpokladali, že budem môcť mať deti. A zrazu mi lekár pri rutinnej prehliadke oznámil, že som tehotná a že je to zázrak. Bola som ako obarená a nevedela som, čo povedať. Samozrejme, fakt, že som napriek negatívnej prognóze otehotnela bol potešujúci, ale mala som 24 rokov a nečakala som to. Dnes som za to veľmi vďačná. Keby sa tak nestalo, možno by som so založením rodiny čakala do 35-tky a prišla by som o celú moju obohacujúcu cestu“

Mali všetko, a predsa to nestačilo

Tak ako to chodí v živote, a vlastne aj v tých hollywoodskych filmoch, šťastie nie je iba rovná cesta a za každou zákrutou sa skrýva nejaké to „ale“. V prípade Zuzky a jej manžela to bol fakt, keď si jedného dňa uvedomili, že už majú všetko, čo od nich spoločnosť očakáva – dom, auto, psa, úspech v práci – ale chýba im spoločne strávený čas. „Otehotnela som v poslednom ročníku vysokej školy,  muž mal čerstvo po štátniciach na stavebnej fakulte. Ja som pred prvým tehotenstvom robila dva roky zahraničné spravodajstvo v STV. Keď som odchádzala na materskú, tak som všetkým hovorila, že sa do roka vrátim. Lenže namiesto návratu do práce sme sa napokon rozhodli pre druhé dieťa. Bolo logické, že budeme potrebovať väčší príjem a že to bude musieť ťahať muž. A tu sa začala naša „kríza“. Zuzka zažívala to, čo zažíva množstvo iných dnešných rodín s deťmi. Kým bola ona sama doma s deťmi, ktoré boli na ňu celkom odkázané, muž chodil do práce a domov sa vracal niekedy až v noci. „Bolo to trochu psycho. Pre činorodú ženu, akou som ja, ktorá potrebuje prežívať svoj život spoločne s mužom, bol takýto život zrazu utrpenie. Začala som sa cítiť nenaplnená a nemilovaná.  Môj muž to nechápal, lebo on vnímal lásku inak, cez skutky lásky. Veď nás zabezpečuje a v domácnosti nič nechýba.“ Zuzka sa však odmietla zžiť s tým, že by mala byť situácia u nich doma takáto. Navrhla mužovi, aby sa šli poradiť s niekým, kto má nadhľad, do manželskej poradne. A on súhlasil. Pol roka sa pravidelne stretávali na sedeniach. Aké to bolo? „Po prvom sedení som mala pocit, že je všetko hrozné, že to u nás vyzerá na rozchod. Pochopila som, že cieľom nie je pozerať sa na toho druhého, ale na seba, aby som videla to zrkadlo, ktoré jeden druhému nastavujeme. Ak chce človek rásť a pochopiť to, čo sa mu deje, najskôr si musí urobiť poriadok vo svojich temných pivniciach. Presne toto veľa ľudí na tom odrádza, lebo sa boja, že by sa dozvedeli o sebe niečo, čo nechcú vedieť alebo sa dozvedia, že zodpovednosť za ich problémy nesú oni a nie partner. My sme sa snažili počúvať, čo nám psychologička hovorí a neskôr si to sami v sebe upratať. Jasné, že prišlo aj ku konfrontácii v podobe výčitiek. No ak sme sa chceli posunúť ďalej, aj tak sme sa opäť museli zamyslieť každý sám nad sebou a nehľadať chybu alebo vinu u toho druhého.“ Množstvo párov by to v podobnej situácii pod vplyvom emócií možno zabalilo. Zuzka s Jánom sa ale rozhodli, že o svoj vzťah zabojujú. Manželská poradňa im otvorila oči v rámci toho, kde robili chyby z pohľadu muža a ženy či manžela a manželky. Nevyriešila však ich problém s tým, že nemali pre seba a pre rodinu toľko času, koľko potrebovali.

Riešenie našli na druhom konci sveta

Nájsť cestu von zo zamotaného kruhu nebolo jednoduché. Ale Zuzka to nevzdávala. Napokon sa spoločne rozhodli pre veľký krok. Spolu s ich dvomi deťmi – jeden syn mal vtedy tri roky, druhý necelé dva – sa vybrali na tri mesiace na druhý koniec sveta, konkrétne na Nový Zéland. Prečo práve tam? „Vedela som, že musíme niekam odísť a začať odznova. Ideálne do prírody, lebo v prírode si človek najlepšie vyčistí hlavu, upokojí dušu a aj uzdraví telo. Podmienkou však bolo, aby sme tam vôbec nemuseli riešiť peniaze a prácu ako doma.“ Preto dobrovoľníčili, čo znamená, že pomáhali štyri hodiny denne za jedlo a za stravu. A keďže mi bolo jasné, že všetky potrebné papiere vybavíme do zimy, tak z toho nám logicky vyšlo, že ak chceme pracovať vonku s deťmi, tak musíme ísť niekam, kde bude v tom čase teplo.“ Rozhodnutie pre Nový Zéland bolo jednoduché, ale realizácia visela na peniazoch. Len letenky pre 4-člennú rodinu stáli vyše 4 000 eur. Ale Zuzka vymyslela plán. Založila si blog LifeReset a oslovila cestovnú kanceláriu s otázkou, či by ich plán na životný reštart na Novom Zélande nechceli podporiť. „Zhodou okolností človek na marketingu, ktorý o tom rozhodoval, sa v našom životnom príbehu sám našiel. Povedal nám, že on na Nový Zéland ísť nemôže, ale pošle tam nás. Dodnes som mu za to veľmi vďačná, lebo jeho rozhodnutie to celé umožnilo. A tie tri mesiace zmenili život nám, ale aj stovkám ďalších ľudí, ktorých sme postupne inšpirovali k tomu, aby zmenili svoj život k lepšiemu.“

Tri mesiace, ktoré im zmenili život

Rodina Matúšových sa teda vďaka podpore viacerých ľudí a spoločností ocitla na Novom Zélande. Mali pred sebou tri mesiace života, aký dovtedy nezažili. Intenzívne strávený čas vo štvorici bol pre Zuzanu po troch rokoch strádania nesmierne krásny. Priznáva ale, že si tam zažili aj ťažké chvíle. „Môj muž mal prvé týždne úplné pracovné absťáky. Bol nervózny, nespokojný, nevedel vypnúť v tom novovzniknutom časopriestore. Naši hostitelia, farmári, si chválili, že je ten najpracovitejší dobrovoľník, akého kedy mali. (smiech) Možno až posledný mesiac všetko pustil, uvoľnil sa a nastavil sa na nové tempo, nový prístup k životu i práci. Tiež sme si zažili napríklad hrozné ubytovanie u jedných farmárov, a to práve na Vianoce. Vtedy som si i poplakala. Ale dnes som vďačná aj za túto skúsenosť. Lebo mi otvorila oči v tom, aby som pochopila, že ak je žena, matka v pohode, tak sú aj ostatní členovia rodiny. Žena má obrovský dar zohriať a vytvoriť domov aj tam, kde by sme to nečakali. Zmenila som postoj a nakoniec to boli krásne Vianoce.”

Zbavili sa všetkého, aby mohli začať od nuly

Po návrate domov transformácia ich vzťahu pokračovala vo forme partnerskej terapie a práce na sebe. Na moju otázku, či padlo niekedy slovo rozchod si Zuzka spomenula na kľúčový moment. „Po návrate sme si našli koučku, ku ktorej sme opäť pravidelne chodili pol roka. Rozvod bol pre nás neprípustný z hľadiska viery, veď sme si sľúbili na celý život… Ona nám naopak povedala, že už v starovekom Egypte sa mohli ľudia rozviesť, ak si dokázali povedať v pokoji, bez emócií a nevraživosti: Žehnám ti ďalej na tvojej ceste. V tom momente si ľudia odovzdali všetko, čo mali a mohli ísť ďalej každý sám. A po jednom víkendovom partnerskom seminári, na ktorom sa otvorili témy, ktoré súviseli s mojou veľkou frustráciou, sme sa s mužom veľmi pohádali a padlo aj slovo rozchod. Po ňom zostalo ticho, ktoré prerušil môj muž tým, že mi poďakoval za cestu, ktorú sme prešli spolu a povedal, že som už slobodná. Ja som mu cez slzy povedala to isté. Ticho sme prišli domov a pochopili sme, že sa niečo zmenilo. Prestali sme sa vlastniť. Odvtedy cítime, že to nie je o prsteni, ani o papieroch, ale o niečom úplne inom. O tom, že náš spoločný život je našou slobodnou voľbou.” Okrem vzťahovej premeny ale manželia urobili aj ďalšie radikálne kroky. Rozhodli sa zbaviť všetkého, čo ich ťažilo. Dali výpovede v zamestnaní – Ján začal robiť sám na seba a Zuzka sa nevrátila po materskej do televízie, ale začala sa venovať ich blogu. Nebola to síce platená práca, ale blog prinášal rodine iné benefity v podobe pomoci rôznych odborníkov, ktorých Zuzka medializovala. „Muž ma v tom podporil. Povedal mi, že mám byť doma s deťmi a realizovať sa na blogu. Najhoršie bolo, keď sa mi skončila materská a musela som sa prihlásiť na Úrad práce. Pre ženu, ktorá robila predtým v televízii, to nebolo úplne jednoduché. Chvíľu mi trvalo, kým som to celé prijala, že žena má byť tá, ktorá je doma a vytvára pre muža a deti to teplo a svetlo domova, kým muž prináša domov financie. Predstavte si ten údiv, keď sa ma kamarátky opýtali, čo robím, a ja som im odpovedala: Mňa živí muž. Ale časom som vďaka blogu dostala aj pracovnú ponuku robiť firemný časopis pre stolárov. Robím ho už tretí rok a veľmi ma to baví.“ Zuzka však nezabudne dodať, že v ich domácnosti žijú a pracujú v súlade s tým, čo im povedal ich v poradí tretí a zatiaľ posledný kouč – že žena by mala zarábať, ale nie na hypotéku, ani na stravu, aby tým neodoberala muža o jeho kompetencie a neoslabovala jeho mužskú rolu. „Ženin zárobok by mal byť podľa neho na „šminky“, na ženské záležitosti. Z mužovho by nemalo ísť na jej kabelky a topánky. A u nás to tak naozaj funguje, môj príjem používame na niečo extra. Buď na cestovanie alebo ak treba investovať do interiéru. No rozumiem, že nie každý si to takto môže dovoliť. U nás to bolo na začiatku aj veľké uskromnenie sa a zníženie si komfortu.“

Nový spôsob života na novom mieste

Ešte na Novom Zélande si Matúšovci uvedomili, že k tomu, aby boli šťastní, toho naozaj nepotrebujú eľa. V rámci dobrovoľníčenia bývali v luxusnom apartmáne na pláži, v škole či v chatrči. A boli šťastní. Preto vedeli, že ich veľký dom na Slovensku, ktorý ich stojí mesačne veľa financií aj energie, k životu nepotrebujú. Tak ako všetko v ich živote, aj predaj ich krásneho zrekonštruovaného vinohradníckeho domu prebehol nadštandardne rýchlo a hladko. Ďalším postupom bolo postaviť si ekologický a pasívny slamený dom. „Hlavná myšlienka bola znížiť si náklady na život, vďaka tomu tráviť menej času v práci a viac s rodinou. Dosiahnuť sme to chceli znížením nákladov na bývanie aj stravu. Teda postavením nízkoenergetického domu a vybudovaním permakultúrnej záhrady, ktorá nám zabezpečí i vlastné zdravé potraviny.“ Vydanie stavebného povolenia sa však predlžovalo a to spustilo úvahy o zatiaľ dočasnom bývaní v mobilnom dome, ktorý po dokončení rodinného domu jednoducho predajú. S pomocou odborníkov a vďaka faktu, že Ján je stavebný inžinier, vznikol krásny architektonický dom, ktorý je do detailov prepracovaný tak, aby spĺňal kritériá zdravej stavby a zdravého interiéru. Po dvoch rokoch bývania v mobilnom dome na 45 m² s dvoma deťmi prišla túžba rodiny mať tretie dieťa.

„Stáli sme opäť pred otázkou, ako riešiť naše bývanie. Kvalita bývania v mobilnom dome bola taká vysoká, že sme sa napokon rozhodli dostavať k nemu chýbajúci priestor a zároveň tak ušetriť čas, energiu a peniaze na výstavbu rodinného domu. Mobilný dom sa prístavbou zakorenil a transformoval na rastúci.“ Vízia ďalšieho rastu domu sa plne rozvinula s očakávaním štvrtého dieťatka. Koncept umožňuje dostavať ešte jednu spálňu, aby mali štyri deti dve detské izby. Niekomu sa to zdá málo. „Ľudia sa ma občas pýtajú, ako sa na ten priestor zmestia všetky naše deti, teda že by potrebovali každé svoju detskú izbu. Na to mám odpoveď, že ja sama som vyrastala v panelákovej izbičke s dvomi sestrami a nemám z toho žiadnu psychickú ujmu.”

Pozrite si trailer na dokumentárny filme V zdravom dome žijú šťastní ľudia, ktorý je dostupný tu. Dozviete sa viac o tom, čo je to permakultúra, zdravý interiérový dizajn, sofistikované technológie v dome a ako môže minidomček postupne vyrásť v krásne a efektívne bývanie. Piati odborníci a kopec cenných informácií v 57 minútach. Dostupný na www.homereset.sk a vidieť sa dá aj na premiére v kine Mladosť Bratislava 11.4.2019 o 18 hod. Viac tu.

Čakanie na ďalšie dieťa v rodine

V čase finalizovania tohto článku bola Zuzka v 38. týždni svojho tehotenstva. Ani náhodou sa však nesprávala ako ustráchaná žena, ktorá posledné dni pred pôrodom odmieta vytiahnuť päty z domu. V deň, keď som sa s ňou stretla, bola na zasneženom svahu niekoľko kilometrov od ich domu. Jej muž by bol najradšej, keby už nechodila nikam, ale ona nevidela dôvod, prečo by mala sedieť doma na zadku. Kolíska bola pripravená a Zuzka vedela, že pôrod je otázkou niekoľkých dní. Sedela oproti mne rozžiarená krásna 32-ročná žena, ktorej životné múdrosti a energia by sa nevtesnali ani do desiatich kníh. Tesne pred Vianocami ale stihla pripraviť dokumentárny film – V zdravom dome žijú šťastní ľudia – a vydať dve knihy. Jedna z nich – Útulný a zdravý život pre každého – poteší každého, kto sa zaujíma o zdravé bývanie v byte či dome. A druhá – Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa – je pre tých, ktorí sa zaujímajú o fenomén permakultúrnych záhrad. Okrem tvorby časopisu, starostlivosti o domácnosť, deti a svoje manželstvo, stihla minulý rok rozbehnúť popri blogu LifeReset aj projekt HomeReset, ktorý je o svojpomocnom stavaní mobilných a ekologických domov. A ešte s manželom usporiadali niekoľko workshopov na tému permakultúrnych záhrad a zdravého bývania. V rámci toho sa u Matúšovcov vystriedalo viac než 320 ľudí, ktorých nadchol spôsob života, aký si vybrali Zuzka s Jánom a zvažujú, že vyskúšaj niečo podobné.

Stálo to za to?

Nakoniec položím Zuzke otázku, či to všetko – čas a energia, ktoré investovali do svojho lepšieho a zdravšieho života – naozaj stáli za to. S odpoveďou neváha ani sekundu. „Stálo to za to. Vydali sme sa na cestu upratovania v sebe a len vďaka tomu sme mohli ísť vo vzťahu stále ďalej a ďalej. Zdravá strava, pohyb, zdravé bývanie a záhrada do toho prišli prirodzeným vývojom. Ten nadhľad, ktorý sme získali vďaka 5 rokom intenzívnej práce na sebe, pociťujeme v našich životoch každý deň. Sme spokojnejší, vyrovnanejší, slobodnejší ľudia, máme menej strachov a menej vnútorných limitov. Náš vzťah je stabilný, ťaháme za jeden koniec. Aj keď hádky sa samozrejme pritrafia. No už nie sú zraňujúce, v ktorých sú obete a agresori, ale skôr ventilujúce. Kde každý z nás rozumie tomu, že máme svoje vnútorné procesy, myšlienkové vzorce a strachy. Máme väčší súcit a porozumenie pre seba a svoje slabosti.“ Najsilnejšou motiváciou k práci na sebe boli pre partnerov z LifeReset rozhodne deti. „Nechceli sme, aby od nás preberali naše vzorce správania. Chceli sme im dať kvalitnejší život. Dnes majú moji starší chlapci 8 a 7 rokov a ja vidím, že to celé malo zmysel podľa toho, ako reagujú. Som šťastná, že som našla v sebe tú silu a rozhodla sa pred rokmi na sebe pracovať a pozrieť sa, kto vlastne som. Náš príbeh ale nie je nejaký návod na šťastie. A spôsob, akým žijeme, nie je pre každého. Každý sme iný. Každý má iný príbeh, cestu i tempo.“

      SÚVISIACE ČLÁNKY:

Rozviesť sa alebo zostať spolu

Náš najkrajší darček? Pôrod doma

Tajomstvo úspešného time manažmentu