WWoofujú, stopujú a dospievajú

Ruku na srdce. Pustili by ste svoje osemnásťročné deti na opačný koniec sveta cestovať , dobrovoľníčiť, dospieť? Sú osemnásťroční ľudia deti, alebo už zodpovední „skorodospelí“? Predtým ako som stretla dve mladé dievčatá z Rakúska bola moja odpoveď jasná – Nie, nepustila. Nie, nie sú. Rozhovor s týmito dievčatami však zmenil môj názor.

Anna v pravo a Júlia v ľavo. Dve odvážne a veľmi vyzreté dievčatá na svoj vek…

Rok dospievania

Anna a Júlia si kládli rovnakú otázku ako každý stredoškolák – čo budem v živote robiť, prípadne čo chcem študovať. Obe boli veľmi nerozhodné. Keďže je to veľmi dôležitá životná otázka, vybrali si kompromisné riešenie – odišli na celý rok wwoofovať a cestovať po Austrálii a Novom Zélande, aby si to všetko dobre premysleli, alebo sa prosto našli. Keď som sa zoznámila s týmito mladučkými slečnami, hlavou sa mi prehnalo asi tisíc otázok. Mám pocit, že to boli tie isté, aké nám kládli naši rodičia, keď sme im zahlásili, že odchádzame s deťmi dobrovoľníčiť. Som mladý človek, nemám ani tridsať, ale zároveň som matka. Pohľad na mladučké Rakúšanky, Nemcov, Britov, či Švédov na farmách ma prekvapoval. Mať deti tak ďaleko od domova, odo mňa? Stále ťažko predstaviteľné. Budem musieť na sebe ešte veľa pracovať, aby som bola pokroková mamka:-). Annu a Júliu som preto dôkladne vyspovedala.

Prečo ste sa rozhodli dobrovoľníčiť na ekofarmách?

„Pretože s rozpočtom, ktorý sme na cestovanie mali, nám wwoofing prišiel ako najlepšia možnosť vycestovať. Samozrejme obe sa zaujímame o poľnohospodárstvo a farmárčenie. Zaujíma nás ekológia a v toto smere si vieme samé seba predstaviť,“ vysvetľujú striedavo Julia a Anna.

Pred sebou máte ešte pol roka na Novom Zélande. Pol roka ste strávili v Austrálii. Prečo ste sa rozhodli pre tieto dve krajiny?

„Pretože doteraz sme nikdy tak ďaleko a tak dlho necestovali. Na začiatok nášho prvého veľkého cestovania sme sa rozhodli, že začneme s krajinami, ktoré nemajú úplne rozdielnu kultúru, sú bezpečné a čisté.“

Júlia pôsobila veľmi cieľavedomo. Pôsobila na mňa dojmom, že z tohto dobrodružstva chce vyťažiť maximum.

Čo na vaše rozhodnutie odísť na opačnú stranu planéty povedali vaši rodičia?

„ Najprv boli chvíľu zaskočení, ale potom si zvážili, koľko veľa nám také cestovanie môže dať a napokon nás podporili. Chcú pre nás len to najlepšie a uvedomujú si, že rok tu nám pomôže s angličtinou, posunie nás dopredu, naučíme sa byť samostatnejšie a hlavne si uvedomujú, že to výrazne sformuje náš charakter“.

Prezradili ste mi, že ste po celej Austrálii stopovali. Aj o tom ste pred odchodom povedali rodičom?

„(Smiech.) Nie, bolo by toho príliš. Na začiatku sme to ani neplánovali. Prvé presuny sme riešili autobusmi. No potom sme sa stretli s tiež mladými cestovateľmi, ktorí nám odporúčali stopovanie a presvedčili nás, že je to bezpečné. Raz sme sa teda odhodlali a zastavilo nám hneď prvé auto. Od vtedy sme už len stopovali.“

Ste dve mladé a pekné dievčatá. Nebáli ste sa?

„Samozrejme, v prvom rade sme vždy hľadeli na bezpečnosť. Nikdy sme nenastúpili do auta, v ktorom bol sám muž, alebo niekto, kto nám jednoducho na prvý pohľad nesedel. Keď nám niekto taký zastavil, jednoducho sme ho slušne odmietli a on pokračoval ďalej v ceste.“

Anna na mňa pôsobila viac uvoľnene a bezstarostne. Zrejme sú výborná dvojka a navzájom sa dopĺňajú.

Tú istú otázku vám položím aj čo sa týka wwoofingu. Nemali ste nejaké obavy dobrovoľníčiť na farmách?

„Mali sme rovnaké pravidlo ako so stopovaním – nevyberali sme si farmy, na ktorých je hostiteľ len muž. No napokon sme na jednej takej farme boli a môžeme povedať, že to bol jeden z najlepších hostiteľov. V Austrálii sme mali ešte zásadu, že sa budeme presúvať a woofovať len pri pobreží a nepôjdeme do vnútrozemia, kde sú farmy veľmi odľahlé a je k nim ťažký prístup.“

Aké sú vaše skúsenosti doposiaľ s wwoofingom?

„Veľmi dobré. Farmári sú veľmi priateľskí a milí. Na niektorých farmách sme sa dokonca cítili ako členovia rodiny. Wwoofing nám veľmi veľa dáva. Stretávame sa množstvom zaujímavých ľudí, napríklad ako ste vy a vaša rodina. Každé z týchto stretnutí nás formuje a posúva ďalej. Tiež nás to učí budovať si nové vzťahy. Nehanbiť sa, ale naopak byť otvorený. Na druhej strane, vďaka wwoofingu môžeme veľmi výhodne cestovať. Napríklad, v Austrálii sme si za celé tri mesiace len dvakrát platili ubytovanie v backpackerhosteli (nenáročné ubytovanie pre cestovateľov, ktorí cestujú v autách prispôsobených aj na spanie).“

Obe však zhodne tvrdia – CESTUJTE!

Stretli ste sa aj s nejakými negatívami, respektíve máte aj nejaké negatívne skúsenosti s wwoofingom?

„Nie, nemali sme žiadne výrazne zlé skúsenosti. V jednom prípade sme boli na farme ako prví dobrovoľníci. Hostitelia ešte nevedeli ako majú k wwooferom pristupovať. Negatívum bolo, že nás ubytovali v starom karavane, ktorý sme si predtým, ako sme sa doň nasťahovali, museli kompletne upratať. Nepoužíval sa roky. Bolo nám tam aj chladno. Farmári sa ale snažili zabezpečiť nám teplé prikrývky a videli sme, že ich to trošku mrzí. No musíme tiež priznať, že nie sme veľmi náročné. Je to iné ako cestovať s rodinou a deťmi. Nám stačí miesto, kde zložíme hlavu a dobré jedlo. Sme vďačné každému hostiteľovi.“

Na Slovensku nie je bežné cestovať také diaľky v osemnástich rokoch. Čo by ste odkázali vašim rovesníkom v mojej krajine?

Aby sa nebáli a cestovali. V Rakúsku je bežné, že ľudia v našom veku sa pred nástupom do zamestnania, alebo na vysokú školu rozhodnú najprv cestovať. Mladí ľudia sú viac otvorení novým veciam, skôr sa pripoja k rôznym aktivitám a preto je to najlepší čas cestovať, spoznávať ľudí a robiť trochu aj nejakú zaujímavú prácu. Dobrovoľníčenie a cestovanie im dá určite viac ako len štúdium. Získajú veľmi cenné životné skúsenosti. Samozrejme, nech vždy prihliadajú na bezpečnosť.

Opísala som vám moje pocity ako slovenskej mamky, ktorá by svoje deti tak ďaleko asi nepustila. Čo by ste odkázali rodičom, ktorí majú podobný názor ako som mala ja?

Rodičia, by mali veriť svojim deťom a podporovať ich. Je pravda, že nemáme toľko životných skúsenosti. Áno sme mladé, ale záleží nám na tom, aby sme sa čo najviac naučili, vyťažili z tohto cestovania maximu. Tiež našli smer, akým sa chceme vydať. Práve na to by mali rodičia, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie, prihliadať. Že je to pre ich dobro a vlastne pre ich dospenie.