Awhifarm – Každý pracuje na svojom sne

Každý z nás má nejakú závislosť. Či už tak spočiatku nevinnú, ako závislosť na čokoláde, na facebooku alebo tak závažnú akou je workoholizmus. Ja som závislá na káve. Nie je to ani tak o nutnosti dostať do tela kofeín, ako nájsť si jednoducho čas privoňať si k nej, vychutnať si každý dúšok a na chvíľu zastaviť čas. V tom momente moje telo zaplavia endorfíny a na tvári sa objaví blažený úsmev. Toto dobre poznáte. Viete aj čo sa stane ak „závislák“ nedostane svoju dávku? Asi to čo s Jančim, ktorý sa zo dňa na deň musel vysporiadať s workoholizmom. Obaja sme si naplno uvedomili pravdu, ktorá panuje celým ľudstvom. Človek potrebuje pracovať. Preto som rada, že náš životný reštart nie je len o zaujímavej krajine, o cestovaní, ale aj zmysluplnej práci.

zuzka zahradnici

Najmenší wwooferi mi pomáhajú sadiť maorské zemiaky.

Naše ranné vtáčatká

Naše deti nikdy neboli veľkými spáčmi. V čase dojčenia, vstávali v noci každé dve hodiny a pýtali si mliečko. Niekedy to bolo aj osem, aj jedenásťkrát. Keď sme skončili s dojčením, naivne sme si mysleli, že sa opäť vyspíme. Okrem toho, že sa vždy niektorí z nich zobudí, vstávajú obaja okolo šiestej. Ani rána na farme nie sú žiadnou výnimkou. Vstávame ako prví, kým ostatní ešte majú tri hodiny spánku k dobru. Chladné rána preto zvykneme tráviť v squash centre, ktoré je hneď vedľa Awhifarmy. Deti sa tam s Jančim hrajú, ja pracujem. Až hlasný gong zvona, ktorý sa rozliehal po celom lese, nás privolá k spoločným raňajkám. Na stole nás čakajú ovsené vločky s kúskami čerstvého ovocia, slnečnicové, tekvicové semienkami, posypané kokosom a poliate medom. Mňam! Ovocie na Zélande chutí lepšie ako čokoláda.

DSC_0251 (2)

Po práci trošku jašenia s Beth.

Tvoj projekt je tvoj sen

Ešte kým sme všetci sedeli za okrúhlym stolom, rozložila sa práca. Každý môže robiť to, čo ho baví. Napríklad mladá Japonka Majomi chce vedieť stavať ekodomy. Náš architekt Chavier chvíľami prevracia očami, aj zatína zuby. Nepovie jej však stačí, vymením ťa. Filozofiou farmy je, že každý má právo pracovať na svojom projekte, na svojom sne. S tým súvisí aj chuť pracovať. Ľudia rôznych kultúr bez problémov robia spolu a pomáhajú si navzájom. Možno poznáte zo svojho okolia príbehy o neschopných kolegoch, s ktorými to nejde. Tu to takto nie je. Prečo? Možno práve preto, že je to dobrovoľné. Ľudia berú motyku, kladivo, či varechu do ruky preto, lebo chcú pomôcť, lebo sa chcú niečo naučiť. Navyše tu nikde nepocítite stres. Nikto sa neponáhľa, každý robí toľko koľko vládze.

DSC_0367

Senťjan, Majomi a jej kanadský priateľ jedia „slovenské“ placky.

Janči, najrýchlejší dobrovoľník na farme

Do tohto pohodového režimu nabehol Janči. Zvyknutý makať aj šestnásť hodín denne. Chavier, architekt, neveril vlastným očiam. Za jeden deň spravil dvakrát toľko čo ostatní dobrovoľníci. Okomentoval to slovami, že len jeden človek je rýchlejší ako Janči, a to on sám, Chavier .  Napriek rýchlemu tempu, ktoré nasadil mu však nestačí pracovať iba štyri hodiny denne. Zvyšných cca desať mu prirodzene chýba. A tak je chvíľkami nepokojný, chvíľkami nervózny, chvíľami aj nepríjemný. No verím, že naša dobrodružná cesta ho vylieči, a aj to bude príprava na ďalšiu našu životnú zmenu. Spomaliť! Nenaháňať sa. Vychutnať si život v pohode.

Môj režim

Môj režim je podobný tomu slovenskému. Som hlavne s deťmi a keďže stále prší, nemôžem s nimi pracovať v záhradách = kalužiach a blate. A tak varím pre nás všetkých. Chutí im:-). Najmä mojim deťom. Sú radi, že dostanú jedlo, ktoré poznajú. S jedením nikdy nemali problémy, no darmo, domáce je raz domáce. Chopila som sa teda prác, ktoré viem robiť s deťmi. Behať po blate, v daždi nie je pre nich. Ale podávať mi taniere, vyjedať mrkvu, ktorú krájam do polievky, či nosiť mi špinavý riad, do toho sa už hravo zapoja. V kuchyni nastali po našom príchode dve veľké zmeny. Prvá zmena bola, že som ju kompletne upratala a vyumývala. Druhá, že sa z nej ozýval spev. Jakubko spieval na plné hrdlo naše ľudové piesne, ja som mu robila druhý hlas a Maroško svojim mraučaním tretí, štvrtý, piaty…Šlo nám to skvele, až tak, že k nám do kuchyne nikto ani nepáchol, dokonca ani mačka.

para

Výlet k mesačným kráterom pri Taupo. Všade horúca para, bublajúce bahno a vulkanické krátery.

Poobede sú na programe výlety

Popoludní, keď sa deti zobudia z obedného spánku, vyrážame výletovať. Zatiaľ sme absolvovali hlavne autoturistiku, lebo premenlivé počasie nám nič viac nedovolí. Pozreli sme si nádherné jazero Taupo, divokú rieku Tongariro, pri ktorej nám srdce pišťalo túžbou splaviť ju. Prešli sme si okolité dedinky a pozreli si život miestnych a veľa, veľa iného. Vyskúšali sme si aj termálne kúpalisko. Tých je tu dosť, lebo horúce termálne pramene vyvierajú všade. Región Taupo sa totiž nachádza v srdci vulkanickej činnosti Severného ostrova. Pozreli sme si aj rybársky národný park. Pstruhy tam boli obrovské. Keby ich videl náš kamarát, náruživý rybár, Edo, určite by ihneď požiadal o občianstvo. Okrem múzeá, akvárií a parku, tam funguje aj škola rybárčenia pre deti od šesť rokov. Novozélanďania myslia na všetko, ešte aj na kvalifikované chytanie rýb.

Japonská, nemecká či kórejská kuchyňa?

Na farmu sa z výletov vraciame až na večeru. Vždy varí niekto iný. Mali sme skvelú možnosť vyskúšať si napríklad Kórejskú kuchyňu, ktorú nám priblížil Senťjan. Tridsaťpäťročný Kórejčan wwoofovaním prešiel štyri kontinenty, navštívil dvadsaťdva fariem a tvrdí, že Awhifarma patrí k tým najlepším. Varili aj iní, napríklad chlapci z Nemecka. Naposledy to síce prehnali s čiernym korením, a to až tak, že sme menili farby ako semafor. No inač sú veľmi nápomocní a snaživí, možno však radšej v záhrade, ako v kuchyni. No ako som už písala, nikto im nevezme šancu vyskúšať si čokoľvek.

DSC_0284 (2)

Američanka Kristína nám chystá večeru. Už dva roky je na cestách po celom svete.

Domácu slivovicu na NZ nepoznajú

Po večeri chvíľu ešte debatujeme. Niektorí odchádzajú do squash centra, aby sa osprchovali a cestou sa modlia, aby slnko dostatočne vyhrialo solárne panely, ktoré nahrievajú teplú vodu. Posledný večer sme zostali sedieť pri stole pod holým nebom, len pri svetle sviečky a výnimočne pri pohári vína (na awhifarm sa nesmie fajčiť, ani piť alkohol). Janči vytiahol domácu slivovicu a Novozélanďanky Beth a Eli, ktoré náš tvrdý alkohol nepoznajú, vyvaľovali oči hneď po prvom dúšku. Skonštatovali, že je to síce dobrý alkohol, ale ostanú radšej pri víne. Do toho nám Nemec Tom, ktorý príchodom na NZ urobil za svojim predošlým životom hrubú čiaru, nalieval domáce pivo. Skvelý večer. Pri rozlúčke som si uvedomila, že som si na týchto ľudí zvykla, že ich akosi mám rada a je to výborný pocit, lebo kde sú skvelí ľudia, tam ste akoby doma.

DSC_0370

Every one of us has some addiction. Either initially innocent, like addiction to chocolate, Facebook, or such serious like workoholism. I am a coffee addict. This is not really about the necessity to get some caffeine into the body, it is rather about finding the time to smell it, enjoying every sip and stopping the time for a while. In that moment, my body is flooded with endorphins and beatific smile appears on my face. You know this very well. But do you know what happens if an “addict” does not receive his dose? Probably the same what happened to my husband, Janči, who had to settle with his workoholism from one day to another. We both have fully realised the truth that governs the whole mankind. A man needs to work. Therefore I am glad that our life restart is not only about an interesting country, travelling, but also about meaningful work.

zuzka zahradnici

The littlest wwoofers are helping me seeding Mauri potatoes

 Our early birds

Our children have never been heavy sleepers. When I breastfed them, they woke every two hours asking for milk. Sometime eight, even eleven times. When we quit breastfeeding, we naively thought we would sleep again. Not only that one of them always wakes up, they both get up at about six. Mornings on the farm were no exception. We got up as the first ones while others still had three more hours to sleep. Therefore we used to spend cool mornings in the squash centre that is right next to Awhifarm. The children were playing with Janči there, I was working. Only the loud gong of the bell resounding all around the forest called us to have common breakfast. Oat flakes with pieces of fresh fruits, sunflower, pumpkin seeds, covered with coconut and honey were waiting for us on the table. Yummy! Fruits in Zealand taste better than chocolate.

DSC_0251 (2)

 Your project is your dream

While we all were sitting at the round table, the work was assigned. Everybody can do what he or she is interested in. For example, young Japanese, Majomi wants to build organic houses. Our architect Chavier rolls eyes and grits his teeth time to time. But he never says enough, I will replace you. The philosophy of the farm is that everybody is entitled to work on his project, on his dream. This relates also to the willingness to work. People of different cultures work together and help each other without any problem. Maybe you know stories about inapt colleagues who cannot do anything. But it is not like this here. Why? Maybe just because it is voluntary here. People catch a hoe, a hammer or a ladle because they want to help or they want to learn something. Furthermore, you will never feel stressed here. Nobody is in a hurry, everybody works as much as he can.

DSC_0367

Janči, the quickest volunteer on the farm

But then Janči came to this leisure environment. Used to work also sixteen hours a day. Chavier, the architect, could not believe his eyes. In one day, he made twice as much as other volunteers. He commented it with the words that only one person is quicker than Janči, himself, Chavier J.  Despite the quick pace it is not enough for him to work only four hours a day. He naturally misses other ten hours. So he is restless, sometimes nervous, even unpleasant time to time. But I believe that our adventurous trip will treat him; and it will be a preparation for another life change. To slow down! Not to hurry. To enjoy life peacefully.

My routine

My routine was similar like the Slovak one. I was mainly with the children and since it was raining all the time, I could not work with them in the gardens = in puddles and mud. So I was cooking for all of us. And they liked it. Especially my children. They are happy to receive a meal they know. They have never had any problems with eating, but anyway homemade is homemade. So I started with works I could do with my children. They don’t like running in mud and rain. But passing me plates, eating the carrot I am cutting for the soup, or bringing dirty dishes, they like to join that. Two big changes happened in the kitchen after our arrival. The first and big change was that I cleaned and tidied it up completely. The second was, that songs were heard from there. Jakubko was singing our folk songs loudly, I was the second part and Maroško with his murmuring the third, fourth, fifth…We were so great that nobody, not even a cat, came to the kitchen.

para

A trip to moon craters at Taupo

Trips are planned for afternoon

Afternoon, after we ate and the children slept, we started trips to the surroundings. We experienced mainly car tourism because the uncertain weather did not allow us anything more. We have seen the beautiful Taupo lake, the wild river Tongariro where we desperately wanted to raft. We have visited surrounding villages and we have seen the life of local people and much much more. We have experienced also a thermal spa. There are many of them here because hot springs are all around. The Taupo region is located in the heart of volcanic activity of the Northern Island. We have seen also fishermen national part. Trout were huge there. If our friend, keen fisherman Edo, saw them, he would definitely ask for citizenship. In addition to museums, aquariums and the park, there is also a fisherman kindergarten for children from six. New Zealanders think about everything, even qualified fishing.

 Japanese, German or Korean cuisine?

We returned to the farm only to dinner. It was cooked always by somebody else. We had great opportunity to try for example the Korean cuisine that was introduced to us by Sentian. The thirty five years old Korean has wwoffed on three continents, visited twenty one farms, and says that Awhifarm ranks among the best ones. Also others have cooked, for example guys from Germany. Last time they underestimated black pepper so that we were changing colours like traffic lights. But they are very helpful and assiduous, but it is maybe better in a garden than in the kitchen. But as I mentioned before, nobody would take them the chance to try anything.

DSC_0284 (2)

American Kristina is preparing dinner

They do not know our homemade plum brandy in NZ

We are discussing a while after the dinner. Some go to the squash centre to have shower and they pray on the way hoping that the sun has heated the solar panels sufficiently to have hot water. Last night we remained seated at the table under the open sky, only with candle light and extraordinarily with a glass of wine (it is not allowed to smoke or drink alcohol on Awhifarm). Janči had pulled out homemade plum brandy and New Zealanders Bet and Eli, who didn’t know our strong spirits, popped their eyes after the very first sip. They stated it was a good alcohol but they would still prefer wine. In between, the German Tom, who drew a thick line after his previous life, was pouring homemade beer for us. A great evening. At the farewell I realised I have got used to these people, that I liked them somehow and that was a great feeling, because where are good people you can feel like at home.

DSC_0370

Tiež sa ti môže páčiť

Od Zuzana Matúšová Girgošková
27. 10. 2021
Celý rok sa na ne tešíme, najmä deti. Pre ne sme ochotní urobiť niekedy všetko. A to všetko si často vypýta veľkú daň. Poďme…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
23. 06. 2021
Nech bude raz naše dieťa remeselník, vedec alebo obchodník, v práci i súkromnom živote veľmi ocení schopnosť dokázať sa empaticky vcítiť do situácie,…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
27. 04. 2021
Z rôznych strán neustále počúvam – chceme bývať viac v prírode, pestovať si vlastnú zeleninu a žiť v súlade s prírodou. Vďaka za tento…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
13. 03. 2021
Čaro éterických olejov som spoznala pred piatimi rokmi. Nazačiatku to bolo o pomoci pri liečení detských soplíkov kvapkami do nosa z nich. Postupne som sa…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
12. 03. 2021
 Rada by som s vám opísala príbeh radostneho tehotenstva.  Nebude taký. Pritom ho nepostrehla žiadna tragédia, „len negatívne“ emócie. Týchto 9 mesiacov má…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
05. 02. 2021
To by jeden neveril, že bábätká  nepotrebujú plienky. Ani ja som tomu veľmi neverila, pretože to chce vnímať signály dieťaťa. Hovorila som si, že…
Predošlé
Ďalšie

Získajte najnovšie články

Prihláste sa na odber upozornení od nás a buďte prvý, kto sa dozvie o našich ponukách a článkoch.

Sledujte nás: