Každý máme svoju cestu II

Čím chladnejšie večery prichádzajú, tým častejšie maily dostávam od čitateľov, ktorí chcú vycestovať a wwoofovať napríklad na Novom Zélande. Medzi nimi som dostala aj dva také, ktoré ma podnietili k tomu, aby som si sadla a napísala tieto riadky o tom, že Každý máme svoju cestu.

Nešťastný úraz v Kanade

V jednom maili mi písal veľmi nešťastný muž o tom, aký má „spackaný život“. Ako sa mu nič v živote nedarí a nikdy ani nepodarilo. Ako ho opúšťali partnerky. Ako sa mu nedarilo v žiadnej práci. Ako býva doma s rodičmi, bez práce a chute žiť. Veľmi túžil vycestovať a reštartnúť sa. Podarilo sa mu vycestovať za prácou do Kanady. Mal od toho veľké očakávania. A v tom prišla ďalšia „rana“ od života. Stal sa mu nešťastný úraz, pre ktorý sa po pár mesiacoch musel vrátiť na Slovensko. Bral to ako veľkú nespravodlivosť. Veľmi túžil po druhej šanci, novom začiatku na Novom Zélande… Čo si pomyslíte? Strašný život? Ako môže byť k nemu tak krutý?

Obetuj ho

Z môjho uhla pohľadu mu život práve naopak dával šance a lekcie. Šance niečo zmeniť a lekcie, ktoré ho mali k tomu naviesť. Šanca bola dostať sa za hranice. Lekcia úraz. Asi ani zmena hraníc, krajiny, kultúry nepomohla k tomu, aby jeho život nabral nový smer. Napísala som mu: Je jedno, kde budeš žiť, či vycestuješ, alebo nie. Zmena musí nastať v tvojom myslení. Na život za hranicami asi nie si pripravený, keď ti to nie je dožičené a ešte aj jediný pokus skončí tak smutne a rýchlo. Začni si vážiť seba, svoju prácu, vzťahy a hlavne život. Keď zmeníš svoj prístup k životu, veľmi rýchlo sa zmení aj prístup všetkých a všetkého okolo teba. Nevieš, čo so svojim životom? Obetuj ho druhým. Koľko ľudí, by chcelo žiť a nemôže. Koľko ľudí, by chcelo napríklad chodiť a nemôže. Daruj im to, čo ty už pomaly ani nechceš, no stále máš. V tvojom okolí sú stovky možností, ako niekomu pomôcť vychutnať si aspoň ten jeho život. Ty sám tým získaš naplnenie a zmysel. Obetuj sa pre druhého a precíť s ním šťastie, ktoré ty v živote nemáš…

Nespravodlivosť, nespravodlivosť

Jeden náš čitateľ sa dostal „až“ na Zéland. „Až“ na letisko. Tam ho imigračný úradník otočil a poslal späť na Slovensko, ako nevyhovujúcu osobu. Nie je kriminálnik. Úradníkovi sa jednoducho nepozdával a poslal ho domov pre podozrenie, že by v krajine chcel ostať žiť. Bolo to obrovské sklamanie! Pýtal sa ma ako je to možné, že nás, celú rodinu, do krajiny pustili. Odpovedala som mu, že mi to je ľúto, ale nám to bolo súdené, pretože všetko prebehlo mimoriadne hladko. Boh, (vesmír) nás tam chcel. Nech sa na toto sklamanie pozrie z tej druhej strany. Možno by ho na Novom Zélande postretlo nejaké nešťastie a to, že sa tam nedostal bola prevencia. Alebo nebol na cestu pripravený. Nemyslím finančne, ani informačne. Takéto neskutočné „náhody“ (napríklad akože vám zmokne slama na slamený dom) sa nestávajú len tak náhodne. Ak človek kráča správnou cestou nenaráža na množstvo niekedy až iracionálnych prekážok.

Aj my sme zmeškali let!

Pred pár rokmi sa nám stali podobné „náhody“, ako našim čitateľom. Zmeškali sme let do Afriky!!!! Chápete? Zmeškať lietadlo? A ešte ako! Nevšimli sme si, že nízkonákladová spoločnosť Rainer letí z Bratislavského letiska. Boli sme v správnom čase na nesprávnom letisku, na tom Viedenskom… Nie sme na to hrdí…:( Bolo to strašné. No keďže už bola celá cesta naplánovaná, postavili sme si hlavu a kúpili ďalšie letenky. Na ďalší deň sme odchádzali. To, že sme zmeškali let však nebola náhoda. Dva dni pred príchodom, umrel Jančiho starý otec. Na letisko do Bratislavy sme dorazil v čase, keď prebiehal smútočný obrad. Došli sme presne po ňom. Aj vtedy nám Boh dal jasné signály, no to sme ich ešte nevedeli rozoznávať.

Pravidlá života

Vo filmoch, knihách, piesňach, jednoducho všade sa opakuje slovo osud. Často si povzdychneme alebo sa aj zaradujeme a povieme si to je môj osud, bolo mi to súdené, je to osudové. Čo to vlastne znamená? Že existuje nejaký vopred napísaný plán nášho života. Niekto sa voči tomu búri, pretože to v extrémnom ponímaní môže znamenať, že človek už nemôže svoj život zmeniť. V mojom videní je to nejaký smer, ktorým máme kráčať. Ten smer je vždy smerom k nášmu dobru. Ak z neho zídeme, život nám dáva šance opäť sa vrátiť na hlavnú. Smerovanie môže byť veľmi bolestivé, no niekedy potrebujeme dostať riadnu „facku“, aby sme precitli. Napríklad biznizmena, ktorý stále pracuje život spomalí autonehodou. Napriek tomu, sa neponaučí a opäť sa vráti do šialeného tempa. Prichádza silnejšia facka! A ak neprecitne…končí…

Skutočné znamenia

Ako rozoznáme, že ktoré prekážky sú tie smerovacie a ktoré len skúškou pre naše odhodlanie za cieľom? Ak ich je primnoho a je to ako ísť hlavou proti múru, nie je to správny smer. No najlepšie a neomylne vám poradí srde. Počúvajte svoje srdce. Voláme to tiež intuícia. Je to vnútorný pocit, nie vedomosť z hlavy. Niekedy je to tá prvá myšlienka, ktorá nám napadne ako blesk z jasného neba. Tá prvá, o ktorej ešte hlava nemala šancu premýšľať. Alebo je to pocit, ktorý nám napovedá, či je niečo správne, alebo nie. Je to informácia z hora. A tá sa nikdy nemýli. Hlavu oklame okolie, donúti zmeniť rozhodnutie spoločnosť, trendy, aktuálne postupy. Pocit zo srdca, intuíciu neovplyvní nič. V našom racionálnom a pragmatickom svete sa intuícia takmer vytratila. Všetko musí mať svoju hlavu a pätu, svoje odôvodnenie, racionálne uchopenie. Potom situácie, ako tá, že vás nevpustia do krajiny, prídu veľmi iracionálne, až neuveriteľné. Pritom vnútorný pocit nám možno hovorí, že nám odľahlo, aj keď sú silnejšie emócie sklamania. Robte rozhodnutia so srdcom. Vyhnete sa možno množstvu omylov.

Pýtajte sa a bude vám odpovedané

Veľakrát nás prepadne zmätok. Napríklad aj po takom šoku, že zmeškáte lietadlo. Alebo po tom, ako stratíte zamestnanie. Alebo sa neviete rozhodnúť, či nastúpiť na jednu vysokú školu, alebo druhú. Pýtajte sa! Sadnite si v tichosti niekde do kútika. Vypnite a pýtajte sa v mysli, čo je správe, a prečo sa to tak udialo. Odpoveď príde. Nie ako rozprávajúci obláčik! Ale napríklad ako osoba, ktorá študuje na jednej z tých vysokých škôl a celkom „náhodne“ ste ju teraz stretli. Prišla vám rovno do rany. Čo to je? To je jasná odpoveď. Na môj zmätok s bývaním mi prišla odpoveď tiež. Vyšla z mojich úst, ako rada priateľke. Precitla som a uvedomila som si, že jej radím niečo, čo je vlastne našim riešením. Náhoda? Nie, opäť odpoveď. Náhody neexistujú. Všetko sa deje, preto, že to má svoju príčinu. Chce to však precitnúť a začať citlivo vnímať, čo sa okolo nás deje. Aj autonehoda po ceste z práce, ktorú zavinilo napríklad fajčenie za volantom, môže byť našou prvou lekciou, že sa mám za volantom správať sústredene. Tá druhá lekcia môže byť už totiž silnejšia.

Balvan zo srdca

A keď si celé to nenáhodné, ale osudové riadenie, príčinnosť, začneme uvedomovať, odľahne nám. Spadne nám veľký balvan zo srdca. Lebo odrazu aj to zlé nám dáva zmysel. Ľahšie to prijmeme. Získame nadhľad a ľahkosť do nôh, ktoré nás nesú k životnému cieľu.

FOTO: www.helenakurus.sk

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Každý máme vlastnú cestu

Kadiaľ fúka vietor

Najväčšie životné posuny sa dejú cez bolesť