O jedle, ľuďoch, mori aj záchodoch – ako to vlastne je?

 „Savat dý!“ – Dobrý deň, zdraví nás usmievavá Thajčanka v reštaurácií. Sadáme si za stôl, aby sme sa naobedovali. Pod slovom reštaurácia si predstavte otvorenú terasu s prestrešením a výhľadom na more. Čašníčka nám prináša jedálny lístok, ako každý deň a pokračuje ďalej rovnaký scenár. Ona hovorí thajsky, my anglicky. „Tea please“ a ukazujem jej anglický názov v menu pod thajským, pýta sa niečo ako čhaj? Ja, jej prikyvujem. Už pozná nové anglické slovo – „hot“ – horúci. Vždy sa uistí – „čhaj hot?“ V tomto teple, by to asi žiadneho Thajčana nenapadlo, ale áno, hot ako doma.

Zatiaľ jedávame prevažne to isté, kým si hlavne deti zvyknú na nové chute. No aj Jančiho žalúdok mal prvý týždeň čo robiť. 

Rukami – nohami

Ako asi tušíte, Thajčania nehovoria anglicky. Ľudia, ktorí tu boli a hovorili nám o ich angličtine, ich trochu precenili. Na ostrove Si Chang, ktoré je lukratívnym miestom pre relax Bangkočanov, pretože ho majú na „skok“ (asi dve hodiny autom), Thajčania veľmi nehovoria anglicky. Nechcem to zovšeobecňovať na celú krajinu, preto zdôrazňujem, že práve na tomto mieste, kde sme pobudli zatiaľ 10 dní. Angličtina ľudí, s ktorými sme hovorili sa obmedzovala len na pár viet súvisiacich s ich podnikaním. Taxikár ovláda pár viet k tomu, aby sa s vami dohodol na ceste a keď už sedíte v aute, pustí si rádio, pretože viac anglicky nevie. S tým istým sme sa ZATIAĽ stretli všade. Takže trochu nám tu je otupno, keď si nemáme s kým o živote „potrkotať“. No opäť musím povedať, že veľmi podobne sme sa cítili aj na začiatku našej cesty po Novom Zélande. Uvidíme, čo prinesú ďalšie dni a týždne.

Jedlo ako pre draka

Jedálny lístok študujem každý deň, akoby sme ho videli prvý krát. Vyberám si šalát s morskými plodmi. Thajska babička, ktorá je v reštaurácii neustále, pravdepodobne jej akosi patrí, sa ma pýta – „Hot?“ Ešte neznalá sily slovíčka „hot“, neurčito prikývnem. Janči si vyberá kuraciu polievku v nádeji, že z nej odjedia aj deti. Jakub a Maroško nedočkavo kričia – „Prosíme si rybu, mamka, rybu, objednaj rybu.“ Po prvých kritických dňoch odkázaných pomaly len na toastoch s džemom, tzv. americké raňajky v menu, im zachutili niektoré thajské jedlá – krabia omeleta, ryby na rôzny spôsob a zeleninová polievka či ryža so zeleninou. Jakubko mi včera večer povedal – „Mamka, ako je možné, že doma mi ryby nechutia a tu áno?“ Odpoveď –„No lebo tu ich tak nakorenia a vysmažia, že doma mi už neprekorenené jedlá jesť nebudeš.“ Prosto žiaden ohľad na detskú diétne korenenú stravu:-). Vráťme sa späť do reštaurácie. Na stole mám už pestro vyzerajúci šalát, z ktorého vytŕčajú chápadlá, mušle, kalamáre. „Mňam!“ S chuťou si naberiem prvé sústo a potom to príde. Do očí sa mi navalia slzy, hrdlo mi stiahne a z nosa sa mi ihneď pustí sopeľ. „Janči, oni ma chcú zabiť! Veď to sa nedá jesť!“ hovorím sklamane mužovi, kým on sa usmieva. „Zlatko to je normálne, to si ešte nejedla mexické jedlo.“

Z našej rodinky som jediný šťastný člen, ktorý od začiatku skúša všetko radom v menu. Najviac tie morské potvory, pretože doma ich tak skoro mať nebudem. Deti ma preto volajú chobotnicová mamka:-).

Kladivo na parazity

Páli tu skoro všetko, čo dáte do úst. V tomto rezorte nás už poznajú a vedia, že po objednaní vždy vyslovíme požiadavku – „No hot“, alebo „No spicy“. Po prevezení sa motorkou do mestečka na opačnej strane som pochopila prečo. Nič sa totiž nedeje len tak, ale má svoj dôvod. Kdekoľvek sa na preplnenej ulici mesta pozriete, vidíte stánky s jedlom, niekedy len plachty na zemi a na nich rozložené čerstvo ulovené ryby. V ponuke je najčastejšie vyprážané mäso, hocaké, či už kuracie, bravčové alebo ryby, či párky. Viete si predstaviť ako to vyzerá, keď máte toľko mäsa v teplom tropickom počasí? Nad niektorými stánkami nájdete podobný mechanizmus ako ventilátor, len na jeho konci vejú vo vzduchu mucholapky. Na druhej strane máte aj širokú paletu liečiv, či už prírodných alebo chemických na parazity. Vychádza mi z toho jedno. Musíme si postupne privyknúť na tunajšiu pikantnú kuchyňu, aby sme si náhodou, aj keď šance (aspoň si ja tak hovorím), nie sú až tak veľké, ale nepriniesli domov nejakých cudzopasníkov.

Stánky s jedlom sú takmer všade. Najčastejšie v nich kúpite hotové, hlavne mäsité jedlá alebo ovocie. Nad stolom, pri ktorom sa pristavil muž s motorkou, sa krútia, ako na ventilátore, mucholapky. Len ich je zle vidieť. Skúste zaostriť vy, keď sa to mne, až tak dobre v pohybe, nepodarilo.

Ošarpané alebo nablýskané?

Ako si tak sedím na terase reštaurácie, pozorujem dvoch starších pánov na bielo natierať plážové ležadlá. Síce nevyzerajú nejako extra staro, sú riadne vyblednuté. Môže za to množstvo a intenzita slnka, do toho vlhká klíma a slaný morský vzduch. Všetky budovy a zariadenia ako nábytok sú tým poznačené. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Thajčania majú všetko staré a ošarpané, akí sú to chudobní ľudia. No opäť sa nič nedeje len tak, ale má svoj dôvod. Napríklad ten spomínaný, že v tejto klíme a pod vplyvom mora, nič dlho nevydrží. Na druhej strane sa núka otázka, potrebujú to pre svoj život? Na jednom seminári sme preberali, ako vyslovovať svoje priania, modlitby, aby sa splnili. Respektíve sme si hovorili, ako rozpoznať, čo je potreba a čo je túžba.

Čakáme pred holičom/kaderníctvom. Čo viac v tropickom teple holič potrebuje? Prístrešok pod, ktorým vás ostrihá, vodu a toaletu. Žiadne tehly, žiadne dvojsklo, žiadna drahá strešná krytina, tú potrebujeme v našich podmienkach rozhodne my.

Pre nich žabky, pre nás lyže

Permakultúrne povedané, poznať svoje limity. Keď si budem priať, aby som žila v hojnosti, znamená to pre každého niečo iné a je dôležité na to prihliadať v kontexte. Pre jednoduchého Thajčana (nemyslím tým Thajčanov, ktorí už vedú západný životný štýl vo veľkých mestách) je hojnosť, keď má žabky, pár tričiek, košeľu, príbytok s jednou až dvoma izbami, kde môže prespať a motorku. Viac nepotrebuje, pretože tu nemrzne, celý deň trávi vonku a pre svoje efektívne fungovanie potrebuje motorku. Tá prosto musí byť aspoň jedna v rodine, aj keď po väčšinou je ich viac. Pre Slováka znamená žiť v hojnosti, mať svoje bývanie, auto, oblečenie vhodné pre prostredie, v ktorom sa pohybujem, prostriedky na voľný čas či už lyžovačku, alebo letnú dovolenku. Súhlasíte?

Milióny pre Monačana

Hojnosť je prosto stav, keď vám nič podstatné nechýba v sociálnej triede, v krajine, kde momentálne ste. Taký monacký milionár potrebuje k svojej hojnosti, značkové oblečenie, luxusný byt, niekoľko luxusných aut, voľné prostriedky na to, aby v pokoji zapadal do spoločenskej triedy, v ktorej sa pohybuje. To je v jeho ponímaní hojnosť. Novozélanďan, ktorý ma dostatok prostriedkov a v jeho krajine je vysoká životná úroveň tiež veľa neinvestuje do bývania, keďže veľa času trávi tiež vonku (pravda neplatí to na každého). S touto optikou sa dá povedať, že ani Novozélanďania, ani Thajčania, ani Slováci vlastne nežijú v chudobe (samozrejme teraz zovšeobecňujem a neplatí to pre každý prípad), ale máme vlastne dostatok, ktorý pre aktuálne prostredie a dobu potrebujeme.

Odpadky na brehoch mora, aj našich riek

Z terasy reštaurácie vidím aj na azúrové more a piesočnaté pláže. Krásna zátoka, v ktorej bývame má svoje čaro. Na horizonte sa plavia rybárske lode, no pravda aj obrovské zaoceánske lodiská.

Veľmi milá a vľúdna čašníčka reštaurácie, o ktorej som písala. Pôsobí skromne, priateľsky a empaticky, aj napriek tomu, že jej nerozumieme ani slovo.

„Keď dve zaoceánske lode vyprodukujú toľko CO2, koľko všetky európske auta za rok, znamená to, že som v CO2 mraku?“ pýta sa ma Janči sklamane. Nájsťnedotknutú prírodu alebo civilizáciu je dnes naozaj tvrdý oriešok. Postupne začína príliv a s ním aj odpadky. Nie je ich veľa, ale aj tých pár plastov na hladine, vám pokazí náladu. Sú samozrejme aj na pláži. Nemôžem sa nad tým, ale pohoršovať, pretože brehy a toky našich riek vyzerajú ešte horšie. Pohoršovať sa, si môže dovoliť asi len Švajčiar. No koniec koncov, takéto naladenie nikomu nepomáha. Miesto toho s Jančim zakaždým, keď sme na pláži, nejaký odpad pozberáme, či už z mora, alebo z pláže.

Kokosový orech zapichnutý v zlatistom piesku v krásnej zátoke thajského ostrova Si Chang. V pozadí, žiaľ, aj iné „dekorácie“, ktoré zdobia pláže a rovnako tak, aj naše brehy riek.

Záchody top téma

A teraz sa povenujem téme, ktorá všetkých našich známych a rodinu zaujímala pred odchodom najviac – záchody. „Pripravte sa na našľapovacie WCka,“ hovorila moja mama. Jeden náš kamarát zas hovoril o tom, že si máme doma užiť „toaleťák“, pretože tu ho mať nebudeme a podobne. Pravda je tá, že doteraz sme všade videli klasické záchodové misy, aké máme aj my. A pri každej bidetovú sprchu na umytie. Nič z hrôzostrašných slovenských predstáv o nehygienickom WCku sa tu nekoná. Práve naopak. Na prednáške počas festivalu Permakultúra v meste o separačných toaletách (suché záchody, ktoré špeciálnou záchodovou doskou odseparujú moč od tuhého a zberajú obe časti oddelene do nádob na vyhodenie do kompostu) sme sa dozvedeli o tom, aké hygienické našľapovacie WC sú. Pretože v nich nijako človek neprichádza do kontaktu s toaletou a tým, že potreba sa nerobí do vody, nemá vás čo, s prepáčením, ošpliechať.

Čisté ulice plné vôni

Našľapovacie WC-ká boli kedysi špeciálne kompostovacie, bez zápachu. V tom čase Európania používali výpusty z domov na ulice… Navyše vo východnej kultúre je a vždy bolo, pravidlo použitia tečúcej vody. Nie tak, ako si možno niektorí spomínate, ako mali naše prababky v lavóre stojacu vodu na umytie rúk, ale tečúcu, aby všetky nečistoty mohli ísť hneď preč.  Teda, ktoré toalety sú hygienickejšie, o tom sa dá polemizovať. V každom prípade, napriek tomu, že je tu veľmi teplo a na uliciach je plno jedla, žiaden zápach nás neotrávil, ale naopak skôr nás pošteklili vône dobrôt. Odkedy sme na ostrove, videli sme niekoľko krát „žumpára“, teda auto na vytiahnutie odpadu zo septika. Napriek tomu, že bývame blízko pláže, žiadna z chatiek nemá vývod do mora, ako to máme my Slováci v prípade vývodov do riek. Ulice sú vždy pozametané. Odpadky sa nájdu, rovnako ako u nás, na okraji mesta. Takže Thajsko zatiaľ vnímam ako čistú a rovnako kultivovanú krajinu, akou je tá naša.

Kto súdi, bude súdený

Takéto a všelijaké iné majú ľudia predsudky. Po väčšinou hlavne tí, ktorí nikdy necestovali alebo len veľmi málo. My sme do Thajska odchádzali bez nejakých očakávaní, predsudkov, s postojom nie súdiť, ale pozorovať. Lebo kto súdi, bude súdený. Preto som sa snažila tento článok napísať, čo najviac objektívne, no vzhľadom na to, že sme tu len 12. deň, uvidíme nakoľko sa moje pozorovania zmenia po niekoľkých týždňoch. Je dobré prihliadať na veci v súvislostiach, celistvo. A kedy som tento článok písala? Keď deti spali. Najprv dve hodinky poobede a teraz večer po ôsmej. Konečne sme si nastavili režim a aklimatizovali sa. Nabudúce napíšem viac o tom, ako vyzerá náš deň a koľko to tu stojí, pretože viacerí ste prejavili záujem, urobiť si podobné vysunuté pracovisko v teple. Sledujte nás na FB. Tento týždeň ešte hádam stihnem zostrihať video.

TEXT A FOTO: Zuzana Matúšová Girgošková

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Projekt Thajsko 2016

Keď vám deti celkom zmenia plány

Novozélanďania neriešia hlúposti

Päť vecí, ktoré na Novom Zélande prekvapia

Videoklip k článku: