Odísť so šiestimi deťmi do stredu Atlantického oceánu? To hlava jednoducho neberie.
Mnohí sa nás pýtajú: Dá sa to vôbec?
Dá. Ale vyžaduje si to neuveriteľne prepracovaný plán, absolútne odhodlanie, istú mieru dobrodružstva a predovšetkým dôveru v život.
Niečo podobné sme si zažili už pri odchode na Nový Zéland. Vtedy sme prvýkrát vystúpili zo svojej komfortnej zóny a tento zážitok sa do nás hlboko vryl.
Tentoraz však nejde iba o dobrodružstvo.
Ide o rozhodnutie opustiť veľkú časť života, ktorý sme si na Slovensku roky budovali.
Poďme sa teda vrátiť k samotnému odchodu a k tomu, prečo sme si vybrali práve Azory.
Pred rokom sme s Jančim začali intenzívne zvažovať, či vôbec zostať na Slovensku.
Janči ma na odchod nahováral už dva roky. Ja som však bola skalopevne presvedčená, že nechcem odísť.
Stále vo mne bolo silné lipnutie na tom krásnom, čo sme tu celé roky budovali.
Na našom nádhernom dome a čarovnej jedlej záhrade.
Na komunitách plných silných príbehov, priateľstiev a hlbokého prijatia, ktoré vznikli okolo našej lesnej škôlky a vzdelávacieho centra LifeStart.
Nebolo jednoduché predstaviť si, že toto všetko jedného dňa opustíme.
Pri natáčaní filmu som dostala otázku, aké je to všetko opustiť.
Nedokázala som sa udržať a rozplakala som sa.
Áno, plačem aj teraz, keď to píšem.
Niekto by si mohol povedať, že je to predsa úžasné – odísť do exotiky a ísť si za svojimi snami.
Je to krásne.
Ale každé veľké rozhodnutie má svoju cenu.
Pre mňa tou cenou nie je iba vzdialenosť.
Je ňou predovšetkým pustenie toho, čo som milovala a čo som vlastnými rukami celé roky budovala.
Vo filme na túto ťažkú tému odpovedám jednou starou spomienkou z detstva.
Keď som bola malá, chodievali k nám na Slovensko budhistickí mnísi. Celé dni s neuveriteľnou trpezlivosťou tvorili nádhernú a detailnú mandalu z farebného piesku.
Ľudia sa na ich prácu chodili pozerať a obdivovali výsledné dielo.
A potom, po nejakom čase, mnísi celú mandalu zničili a piesok rozmetali.
Ako dieťa som tomu nerozumela.
Vysvetľovali nám však, že život aj všetko hmotné je pominuteľné.
Hovorili, že v živote nás často najviac bolí práve potreba kontroly a lipnutie.
Na majetku, ľuďoch, situáciách, práci. pozícii.
Na predstave, ako by mal náš život vyzerať.
A práve toto som si musela začať uvedomovať aj ja.
Aké oslobodzujúce je v skutočnosti vedieť veci pustiť.
Práve v tom momente začína skutočná sloboda.
Tá totiž neprichádza samotným odchodom na exotický ostrov.
Prichádza vo chvíli, keď prestaneme držať život kŕčovito v rukách a dovolíme mu, aby sa mohol rozvíjať aj inak, než sme pôvodne plánovali.
A tak púšťame našu dokonalú mandalu.
Mandalu, ktorú sme vlastnými rukami celé roky budovali.
Púšťame…
A prečo teda nakoniec padla voľba na Azory?
Ja som pôvodne chcela ísť iba do môjho milovaného Poľska.
Viem po poľsky, kultúrne k nemu mám blízko a cítila som sa tam bezpečne.
Potom však do rozhodovania vstúpilo množstvo ďalších premenných.
S Jančim sme si preto nastavili prísne sito.
Hľadali sme krajinu, ktorá je politicky stabilná a bezpečná. Potrebovali sme predvídateľné podnikateľské prostredie, dobré zdroje pitnej vody a možnosť fungovať čo najviac energeticky sebestačne.
Dôležité pre nás boli aj podmienky na celoročné pestovanie a kvalitné vzdelávanie pre naše deti.
Cez toto sito postupne vypadávali krajiny ako Španielsko, Francúzsko, celá Škandinávia, neskôr Slovinsko aj pevninské Portugalsko.
Nešlo nám o výber dovolenkovej destinácie.
Hľadali sme miesto, kde by sme dokázali začať nový život v zahraničí a zároveň zostať verní tomu, čo je pre našu rodinu dôležité.
Zlom prišiel v januári.
Hneď po ťažkom telefonáte, v ktorom nám definitívne oznámili, že náš veľký projekt lesnej škôlky, denného stacionára pre seniorov a komunitných permakultúrnych fariem na Slovensku nebudeme môcť uskutočniť, sme kúpili letenky na Azory.
Bol to moment, keď sa z dlhého premýšľania stal konkrétny krok.
Už sme nehovorili o tom, čo by bolo keby.
Začali sme konať.
A opäť nás na tejto ceste sprevádzalo množstvo jasných znamení.
Jedným z nich bolo aj moje dlhoročné želanie absolvovať odborné vzdelávanie vo forest terapii – lesnej terapii.
Celé štyri roky som ho odkladala.
A zrazu som zistila, že medzinárodný výcvik pre najvyššiu certifikáciu bude v októbri prebiehať presne na Azoroch.
Od vzrušenia som vtedy nevedela zaspať.
Mala som pocit, že sa musím uštipnúť, aby som uverila, že sa mi to nesníva.
Počas jedného týždňa, ktorý sme na Azoroch strávili na prieskume, sme urobili obrovský kus práce.
Vybavili sme deťom školu v súkromnom kolégiu, ktoré má v regióne veľmi dobré meno.
Vybavili sme si miestne daňové identifikačné číslo, pretože bez neho by sme tam nedokázali vyriešiť prakticky nič.
Osobne sme si prešli domy z ponuky, ktoré sa nám páčili najviac.
Stretli sme sa s rodinami prisťahovalcov – od Slovákov, ktorí tam už žijú, až po Američanov, Nemcov či ľudí priamo z Lisabonu.
Rozprávali sme sa s obyčajnými ľuďmi na uliciach aj v kaviarňach a robili sme si poctivý sociálny prieskum.
Povedala som Jančimu, že k tomu musíme pristúpiť maximálne zodpovedne.
Žiadna dovolenka.
Aj keď sme boli prvýkrát za 15 rokov sami niekde tak ďaleko a tak dlho, bez detí, každý deň sme od rána do večera pracovali.
Boli sme v teréne, na úradoch a na stretnutiach.
Pripadalo mi to, akoby sme boli na vedeckej misii a skúmali, či je voda na Marse.
Po týždni sme sa vrátili domov na Slovensko.
Pred nami sa otvoril nekonečný zoznam úloh.
Odchod so šiestimi deťmi do cudzej krajiny totiž nie je spontánne rozhodnutie zo dňa na deň.
Vyžaduje si prípravu, plánovanie, množstvo vybavovania a zároveň veľkú dávku dôvery.
A práve o tom vám napíšem v ďalšom pokračovaní.
Ako sa dá celý tento presun zmanažovať so šiestimi deťmi a tak ďaleko od domova?
To bude ďalšia kapitola nášho Životného reštartu.
Ďakujeme, že naše zdieľanie prijímate s rešpektom, pochopením a podporou.
Keby sa veci v našom živote nezohrali tak, ako sa zohrali, pravdepodobne by som pri komunikácii s vami zostala iba pri bezpečných záhradných témach a pestovateľských tipoch.
Teraz však ideme s kožou na trh.
Každý text púšťame do sveta s malou dušičkou a s nádejou, že naše slová dopadnú na úrodnú pôdu.
Presne tak, ako to robíme aj v pripravovanom filme Životný reštart.
Novinárka, blogerka, lektorka a matka piatich detí. Autorka kníh Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, Alžbetka s Klárkou si vysnívali čarovnú záhradku, Útulný a zdravý domov. Tvorkyňa filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Lektorka kurzov zdravého bývania, zdravého interiérového dizajnu a ekologického staviteľstva.
Najpredávanejšie knihy pre deti aj dospelých
