Ako sa vyrovnať so stratou dieťaťa? Na túto otázku som dlho nepoznala odpoveď.
Dnes s vami budem zdieľať citlivú tému – tému, ktorá sa dotýka mnohých žien, no v skutočnosti zasahuje aj mužov. Tému neplodnosti, túžby po dieťati a strát detí, ktoré odišli skôr, ako sa stihli narodiť.
Niektoré príbehy sa rozprávajú ľahko. O iných sa nám hovorí ťažko aj po rokoch.
Toto je jeden z nich.
Keď sme s Jančim plánovali svadbu, vstupovali sme do nej s vedomím, že možno nebudeme môcť mať deti. Také boli v tom období prognózy.
Ako mladá žena som to vtedy brala trochu na ľahkú váhu. Deti ešte neboli našou hlavnou témou. Chceli sme cestovať, budovať kariéru a užívať si život.
Lenže lekári sa mýlili.
A zázraky sa dejú.
V 24 rokoch som sa stala mamou.
Keď som zistila, že som tehotná, prežívala som obrovský mix emócií. Nevedela som, či mám utekať za rozbehnutou kariérou, alebo sa naplno tešiť z toho, že sa zo mňa stáva mama.
Materstvo si ma však získalo.
Už po roku sme zatúžili po ďalšom dieťatku. Chceli sme, aby sa naše deti spolu hrali. A mimochodom, tento model nám skvele funguje dodnes – naše deti majú svoje „dvojičky“ a vo dvojiciach sa im týmto svetom kráča akosi ľahšie.
Ďalšie, tretie dieťa som vnútorne pocítila až s odstupom piatich rokov, po našom návrate z Nového Zélandu.
Všetci si vtedy mysleli, že náš život je už len krásna rozprávka a odteraz budeme žiť šťastne až do smrti.
Ako som vám však písala v predchádzajúcom článku, Nový Zéland nebol šibnutím čarovného prútika, ktoré by zmenilo život dvoch ľudí na romantickú love story.
Stabilita, pocit pevných základov a pripravenosť dať domov ďalšej duši prišli až tri roky po našom návrate.
Vtedy som po bábätku veľmi túžila.
Namiesto neho však prišli straty.
Bolo to obdobie obrovského trápenia.
Priznávam, že som sa vtedy hlboko hanbila. Hanbila som sa za to, že mi zomrelo dieťa.
Tehotenstvo som totiž nikdy nevnímala len ako biologický proces. Od prvého momentu počatia to pre mňa bol život. Budúci človek. Duša, ktorá ešte nemala fyzické telo, no v mojom prežívaní už bola prítomná.
Deti sa mi vždy aj snívali. Dokonca aj tie, ktoré odchádzali.
Prežiť stratu takého malého človeka bola pre mňa obrovská rana.
K samotnej bolesti sa pridalo aj nepochopenie okolia.
Vety ako:
„Veď to bolo malé.“
„To ešte nebolo dieťa.“
„Máš dve zdravé deti, buď spokojná.“
ma uzatvárali do seba.
Možno ľudia tieto slová hovorili v snahe utešiť. Mne však nepomáhali.
Dva roky som o týchto stratách nedokázala prehovoriť dokonca ani s Jančim.
Myšlienka na ne mi zvierala hrdlo a v sebe som nosila hlboký, dusivý smútok.
Asi by som s týmto ťažkým batohom hanby, smútku a pocitu zlyhania chodila dodnes, keby som sa nerozhodla nastúpiť na vedomú terapiu.
Práve terapia mi pomohla tému otvoriť, pomenovať a postupne prijať.
Dovolila som si oplakať smrť mojich nenarodených detí a rozlúčiť sa s nimi.
Pre každú dušičku, ktorá odišla, som kúpila malého anjelika. Dodnes ich uchovávam a v myšlienkach som ich odovzdala mojim starým rodičom na druhom svete.
Pre mňa bola táto rozlúčka dôležitou súčasťou cesty.
Možno to niekomu znie príliš dramaticky.
Veď som mala ďalšie zdravé deti. Prečo z toho teda robiť takú veľkú tému?
Lenže smútok sa nedá odmerať porovnávaním.
To, že človek má zdravé deti, automaticky nevymaže bolesť zo straty ďalšieho dieťaťa.
Každý človek potrebuje svoj vlastný priestor na prežitie smútku.
Dnes už viem, že niektoré bolesti nepotrebujú rýchle riešenie.
Potrebujú pozornosť, pomenovanie, priestor a úctu.
Práve vedomá terapia mi pomohla pochopiť, že o strate nemusím mlčať len preto, aby som pôsobila silne alebo aby som nezaťažovala svoje okolie.
Keď sme schopní dať bolesti meno a bezpečný priestor, môžeme s ňou začať pracovať.
Neznamená to, že zabudneme.
Znamená to, že už nemusíme pred svojou bolesťou utekať.
Ak si žena a prešla si niečím podobným, alebo ak si muž a vieš, že tvoja partnerka si tým prešla, nenechávajte túto tému zapadnúť prachom pod koberec.
Prineste ju na svetlo.
Dajte jej patričnú úctu a miesto v histórii vašej rodiny.
Najviac totiž často bolia práve veci, ktoré musíme pred svetom tajiť. Vytvárajú vnútorné napätie a človek ich nosí v sebe oveľa dlhšie, než by musel.
Vo chvíli, keď svoju bolesť pochopíme, prijmeme ju a dovolíme si o nej hovoriť, môže postupne strácať svoju ničivú silu.
Smútok nemusí zmiznúť.
Môže sa však stať prijatou súčasťou nášho príbehu.
Aj o tomto je náš celovečerný film Životný reštart.
Otvorene a citlivo v ňom hovoríme o témach, ktoré zásadne ovplyvnili naše životy – o túžbe po deťoch, o stratách, o rodičovstve, ale aj o tom, keď k nám deti prichádzajú úplne inou a nečakanou cestou.
Chceme tieto príbehy odovzdať svetu s nádejou, že sa nám podarí priniesť viac porozumenia do tém, o ktorých sa stále často mlčí.
Možno práve cez tento film uvidíte novú perspektívu na vlastné životné turbulencie.
Možno v ňom niekto nájde odvahu pomenovať vlastný príbeh.
A možno niekto prvýkrát pochopí, že na svoj smútok nemusí zostať sám.
Aj na mojich sociálnych sieťach s vami zdieľam náš každodenný život – krásne chvíle, ale aj tie náročnejšie. Pridajte sa k našej komunite a nahliadnite do nášho života ešte o trochu bližšie.
Novinárka, blogerka, lektorka a matka piatich detí. Autorka kníh Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, Alžbetka s Klárkou si vysnívali čarovnú záhradku, Útulný a zdravý domov. Tvorkyňa filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Lektorka kurzov zdravého bývania, zdravého interiérového dizajnu a ekologického staviteľstva.
Najpredávanejšie knihy pre deti aj dospelých
