Vstali sme z popola. Dnes žijeme naše sny

Na začiatku nášho blogu lifereset bolo zúfalstvo. Áno, čítame dobre – zúfalstvo. Veľmi som chcela našu rodinu zachrániť pred možným rozpadom. A to až tak veľmi, že som zapla všetky motory a uverila tomu, že prekážky neexistujú. To druhé bolo kľúčové.

Myslieť, ako sa to dá

Potrebovali sme zmeniť prostredie a zabehnuté koľaje. „LifeReset, jasné!“ Prišlo mi vtedy ako blesk z jasného neba. Reštartovať si život. Tak sa potom volala aj relácia vo vysielaní rádia Jemné, ktorú som počas našej ďalekej cesty pripravovala. Bola kľúčová pre naplnenie môjho sna – vycestovať s celou rodinou na opačný koniec sveta, na Nový Zéland. Samozrejme, ako mladá rodina s dvoma malinkými detičkami sme nemali voľných 4 000 eur na letenky. „Viem, že nám pomôže vycestovať, dobrovoľníčiť. Najlepšie v prírode. Rada by som šla na nejakú ekofarmu,“ hovorila som vtedy do telefónu svojej najlepšej kamarátke Veronike. S obavou som jej dodala: „Začína jeseň, kým si všetko na dlhú cestu zariadime, bude zima. A to už sú farmy pasé.“ Ona sa ma spýtala, kde by boli ešte pre nás aktuálne. A ja z brucha, že na Novom Zélande, no tam nás náš rodinný rozpočet nepustí. Je to nemožné. Veronika vtedy povedala pre mňa kľúčové slová a povzbudenie, ktoré ozaj môžete čakať od najlepšieho priateľa. „Začni hľadať cestu, ako sa to dá a nie, ako sa to nedá.“ Zložila som telefón a odvtedy sa náš život začal odvíjať priam neuveriteľne. Lebo som ja a celá moja rodina uverili, že prekážky neexistujú, len výzvy.

Ako na Nový Zéland s rodinou?

Povedala som si, som novinárka. Budem o našej ceste písať. Kamoška z Poľska si založila takú stránku familywithoutborders.com, kde píše a má tam aj nejakú reklamu. (V tom čase, šesť rokov dozadu, sa s blogovaním ešte len začínalo a náš blog bol medzi úplne prvými na Slovensku.) Začal sa trojmesačný náročný proces tvorenia projektu, webstránky, prezentácie projektu, oslovovania potenciálnych partnerov, až po rokovania a napokon príprava na cestu a odlet. Keď si na to spätne spomínam, tak moja motivácia bola obrovská… Podarilo sa nám vtedy s projektom dobrovoľníčenia rodiny na novozélandských ekofarmách osloviť cestovnú agentúru Student Agency. Dali nám letenky a my im kampaň v podobe trojmesačnej relácie v rádiu a tiež desiatkov článkov na blogu a v slovenských i českých médiách. Inak povedané, sme si to „odmakali“. Silný moment nastal vo chvíli, keď malo padnúť rozhodujúce áno pre naše letenky. Vtedajší šéf margketingu sedel oproti mne v Brne na ich pobočke a povedal mi. „Veľa rodín by potrebovalo reštart, ktorý by zachránil ich rodiny. Nemôžem tam poslať seba, ani všetkých, ale môžem tam poslať vás. Choďte!“ Bol to si dojímavý a nezabudnuteľný moment. Dodnes som tomu človeku vďačná. Bez neho, by rovnako ako bez Veroniky, žiaden LifeReset nebol.

Skončila som nezamestnaná

Po návrate som neustále písala články na náš blog. Len tak zadarmo, ako sa povie. Šlo do toho veľmi veľa času a energie. Veď si pozrime obsah na tejto stránke. Aj vďaka tomu sa nám podarilo osloviť rôznych odborníkov, aby sa zapojili do budovania nášho mobilného domu či permakultúrnej záhrady. Oni nám pomohli svojimi vedomosťami a my im naším čítaným blogom. No materská skončila a okolie sa zaujímalo, kedy nastúpim do roboty. Pol roka som bola nezamestnaná. Prečo? Taká šikovná baba? Šla som proti prúdu. (Tento článok nie je o múdrostiach, ako robíme všetko správne, ale aj o tom, ako sa na chybách učíme.) Chcela som sa zamestnať alebo zarábať. Veľmi. Ponuky aj prichádzali… Ale. Ale dôvod, prečo sa nič z toho nerealizovalo, bolo pre moje uvedomenie. Uvedomenie, že ja mám byť ako matka a žena doma. Že pre moje deti bolo a stále je dôležité, že keď prídu domov, nájdu doma spokojnú mamu, ktorá ich čaká už tradične s polievkou. A tiež spokojnú manželku, ktorá má možnosť stíhať domácnosť aj veľkú záhradu. Spokojnú ženu doma, ktorá vypĺňa domov teplom, aké nám nedá žiadny krb. Aj tu nastal zlomový bod. Môj muž, ktorému som za to veľmi vďačná, sa vtedy zachoval veľmi mužne. „Budeš žena v domácnosti. Ja nás budem živiť. Je to moja úloha, nie tvoja.“ Pre kariérne založenú ženu, akou som bola, to bolo polročné trápenie sa, prijať, že budem ženou v domácnosti. Pre náš rozpočet to bol tiež zásadný škrt. No dnes viem, že to je a bolo správne. Ďakujem za túto lekciu.

Plynúť so životom

Keď som sa odovzdala tomu, že budem žienka domáca, hádajte čo sa stalo?! Prišla mi ponuka písať odborný stolársky časopis z domu.  A ten píšem dodnes, už štvrtým rokom. Popri časopise som mala dostatok času živiť aj blog. Podarilo sa nám opäť vycestovať do Thajska a Kambodže, potom po štátoch Škandinávie. Po celý ten čas sme sa veľa, veľmi veľa vzdelávali. Urobila som si kurz Úplného permakultúrneho dizajnu u Paťky Černákovej (Paťky Černákovej Pavlovskej, už po novom:). Písaním časopisu som bola neustále ponorená v téme interiérového dizajnu. Vďaka vedeniu interiérovej dizajnérky Veroniky Kotradyovej som stále lepšie chápala princípy zdravého interiérového dizajnu. A mnoho ďalšieho. Spolu s lektormi sme organizovali praktické workshopy. Ľudia si na ne tak zvykli, že aj keď sme mali na svete naše tretie maličké bábätko a v tom roku sme organizovanie neplánovali, tak oni sami nám písali, kedy bude opäť záhradný kurz. A tak sme im, teda vám, začali načúvať. Prichádzali požiadavky, aby sme nielen o záhrade, ale aj o stavbe začali prednášať. Vznikol formát celodenného seminára Svojpomocný mobilný dom za 25-tisíc s udržateľnou záhradou. Ľudia boli a sú nadšení. No zase sme počuli kľúčové slová pre náš posun. „To čo robíte je skvelé. No chce to posunúť to ešte viac ľuďom. Tieto informácie, by sa totiž mali učiť na základnej škole.“ Presne si pamätám skupinu, v ktorej tieto slová zazneli.

Čas na dozretie

„Zuzi, čo keby ste o vás natočili dokumentárny film?“ píplo mi na Messengeri od kamoša Petra Cocha. Poslal mi rovno aj link na švédsky dokument o nejakej rodine, ktorá žila podobne ako my. Viete, čo pípol Messenger jemu? „Zabudni. Nepotrebujeme sa ešte viac zviditeľňovať.“ Pol roka som s tým bojovala. Prišiel rovno aj kontakt na filmára Juraja Ondráša. Po pol roku som súhlasila, s tým, že mu len odovzdám natočené zábery zo stavby mobilného domu a on z toho niečo urobí. „Vieš, Zuzi, ale to chce aj teraz, ako to vyzerá a tiež nejakú tú atmosféru a príbeh…“ A nechali sme sa nahovoriť. Dva roky života strávené tvorbou dokumentárneho filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia, ktorý by mi v žiadnom mojom ani Jančiho sne nenapadol. No musím pochváliť a poďakovať sa Jurajovi Ondrášovi, že tento projekt nám naozaj vyšiel. Je prínosom pre spoločnosť a prináša ľuďom konkrétne tipy, ako skvalitniť bývanie a vytvoriť domov. No pravdu povediac, neboli na jeho tvorbu peniaze. Na každý projekt sa mi vždy podarilo nájsť partnerov, ktorým som si písaním článkov a medializáciou odpracovala ich podporu. Tentoraz ticho. Získali sme niečo málo peňazí, niečo sme zafinancovali, no na dokončenie nám chýbalo 5-tisíc eur. „Zuzi, poďme to financovať cez crowfonding,“ nahováral ma Juraj. „Mám doma tri deti, z toho jedno bábätko. Ja nemám kapacitu ponúknuť odmeny za finančnú podporu ľuďom, ktorí prispejú na film.“ A opäť tie slová od ľudí: „Treba tieto vaše poznatky a skúsenosti dať von.“ Nasledovala silná cesta osobnostným rozvojom…

Len pripustiť, že sa to dá

A kruh sa v tomto článku uzatvára. „Stačí pripustiť, že aj s malými deťmi to zvládneš,“ povedala mi vtedy moja známa. Tak s maličkou dušičkou som začala písať knihy Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa a Útulný a zdravý domov pre každého, v dome či byte, s minimálnym rozpočtom a veľkým efektom. Prišli aj chvíle pochybností. Najväčšiu krízu som prežívala na našej ceste po Izraeli, kde sme boli aj s naším malinkým Matejkom. Bola to naša cesta za tichom, midfulnessom a vnútorným hlasom. A vtedy som písala na Slovensko povolaným osobám, že všetko chcem stopnúť. Že na film ani knihy nemám kapacity. Asi sa zasmejete pri ďalších riadkoch, ale moja kamoška, ktorá vykladá karty mi napísala. „Zuzi, nevzdávaj to! Keď som pozrela do kariet, posledná hovorila, že na konci tohto projektu bude jedná veľká rodinná oslava. Oslava úspechu.“ Hej. Na základe takéhoto netradičného povzbudenia som s Jančim pokračovala ďalej. Bola som v ôsmom mesiaci svojho štvrtého tehotenstva, keď na svet prišla naša prvá kniha o záhrade. V deviatom, keď vyšla kniha o zdravom domove. A bola som pár dni po termíne očakávaného pôrodu, keď sme po nociach konečne dostrihali film. Boli to všetky poobedné spánky za počítačom. Boli to hodiny v strižni. Boli to cesty vlakom na otočku z Trnavy do Žiliny a späť. Boli to noci pri strihaní. „Neporodím skôr, ako ten film dostriháme!“ A aj sa tak stalo. O pol jednej v noci  sme film dokončili. Na druhý deň v noci som začala rodiť.:-) Do našej rodiny za deväť mesiacov pribudlo okrem troch umeleckých detí aj naše vytúžené dievčatko. Alžbetka.

Tu cesta nekončí

S veľkým bruchom to nebolo to jediné, čo som robila. Ešte sme sa s Jančim dali na stavbu ukážkového mobilného domu. To čo sú zase za nápady? Opäť prišli od ľudí, ktorí k nám chodili na semináre. Ich prosba bola, aby sme urobili aj praktický kurz stavania domu. Tiež, že by si radi vyskúšali bývať v takom zdravom dome. A samozrejme, nech im taký postavíme. Vznikol projekt www.homereset.sk. Workshopmi sme stavali dom a učili ľudí postaviť si svojpomocne drevodom. O tom všetkom som ešte aj natáčala vlogy na Youtube kanál Homereset (kuk, je to srandovné). Dom je už hotový a začína sa prenajímať. Za taký rôčik bude na predaj. V tom celom má kus obrovskej práce Janči. On ma vo všetkom podporoval a zároveň, aj napriek jeho vlastným pochybnostiam i krízam, sa posúval ďalej. Aktuálne odovzdáva jeho projekčnú kanceláriu a chce sa venovať  stavaniu malých udržateľných a zdravých domčekov. Má moju úctu a rešpekt. Keď som sa ho pýtala, prečo až teraz po roku na to pristúpil, povedal: „Chcem robiť niečo, čo bude mať  pre spoločnosť väčší prínos.“ A vtedy mi na um prišli slová z našej večernej modlitby. Ako rodina sa každý večer schádzame, aby sme si uzatvorili deň, povedali, za čo sme vďační a o čo prosíme. Vždy na záver poviem: „Bože, ďakujem ti za dnešný deň, dôverujeme ti, že všetko, čo pre nás pripravíš, je správne, že všetko dokážeme zvládnuť. Zajtrajší deň budeme prínosní pre svet a budeme rozvíjať naše talenty.“ Keď toto dennodenne počúvame, potom sa rýchlo stane, že to aj začneme žiť. Túžbu byť prínosný pre svet, rozvíjať svoje talenty a prijať všetko ako správne, čo nám život prinesie do cesty.

Už „nič“ nie je nemožné

Vytvoriť veľký film či vydať knihy by som nedokázala, keby som neuverila, že prekážky neexistujú. Že sny si vieme plniť a je to potrebné pre pokoj v nás. Preto, keď prišla myšlienka vytvoriť detské obrázkové knihy, už som nepochybovala. Jednu som mala otvorenú pred naším malým synom Matejkom a hovorila som mu: „V tejto knihe je bager aj rozmiešavač, aj kopec betónu a nikde ani strom, ani drevo, ani zelená strecha. Toto mi nejde učiť ťa.“ Vytvorím detskú obrázkovú knihu, z ktorej budú môcť rodičia deťom ukazovať, ako vyzerá ekologický domček. A zároveň sa budú z nej môcť sami učiť. To bude skvelá knižka pre môjho syna! Otočila som sa na našu dcérku v perinke, ktorá spokojne spinkala. „Aj pre teba urobíme knižku.“ Vyšla po roku jej tvorby – Alžbetka s Klárkou vysnívali čarovnú záhradku.

Uvedomila som si, že ak chcem pre tento svet zmenu, začnem ju cez deti. Obrázková kniha, ktorú si deti budú prechádzať s rodičmi, dá deťom prirodzený pohľad na svet a rodičom nové informácie o tom, ako pestovať a budovať prírodnú záhradu. V tomto poslednom projekte cítim obrovské naplne-
nie. Naplnenie znamená, že necítite prázdnotu. Ale naopak pocit, že to má zmysel. A ten je teraz pre mňa aktuálne veľkou motiváciou.

Plody „korona obdobia“

Ako môžete čítať, život nám pripravuje naozaj veľmi spletité a nečakané situácie. Alebo lepšie povedané, nejako si ich tvoríme. A tak sa nám to opäť viac spestrilo a do našej rodiny pribudne piate dieťatko. Človek by si povedal, tak teraz ich to už naozaj zastaví v tvorení. Tam, kde to má zmysel, je naplnenie, tam to má zelenú a veci plynú bez veľkej námahy. Opäť tak trochu nevinne sme sa ocitli v
situácii, keď sa nám po období karantény pre Covid-19 rozpadla alternatívna škola, ktorú navštevovali naše deti. Boli sme z toho riadne sklamaní. Grafi čka Katka, ktorá túto knihu zalamovala, nám prehovorila do duše: „Kto iný má pokračovanie vzdelávacej skupiny prevziať? Máte najviac detí! A na ich vzdelaní vám príliš záleží, aby ste ich dali do klasickej školy a škôlky. Ste mladí, máte drive a viete nakopnúť veľké projekty.“ A tak sa stalo. Založili sme vzdelávaciu skupinu pre deti na domácom vzdelávaní LifeStart, ktorá nesie prvky prírodnej lesnej školy a škôlky s aplikovaním permakultúrnych princípov. Pod vplyvom toho, čo žijeme, sme nastavili aj novú orientáciu školy na prírodu, zvieratá a vľúdne vzťahy. Darí sa nám to naplniť hlavne vďaka úžasnému tímu učiteľov, v našom ponímaní sprievodcov, rodičov a detí.

Náš životný reštart zmenil naše nastavenie vo všetkých oblastiach života. Od stravovania cez bývanie, pohyb až po veľmi dôležité vzdelávanie. Naším zámerom je viesť deti a pripraviť ich pre život tak, aby sa vďaka dobrému štartu vyhli prípadnému reštartu. Aj vám prajeme mať odvahu meniť veci, dokázať pripustiť, uvidieť život aj inak. Nebáť sa pomyselných limitov, ale otvoriť sa životu naplno. Prajeme vám, aby ste aj vy našli váš vietor do plachiet. Hlavné je uveriť, že aj vy môžete mať plachetnicu. A tiež, že vy určíte, ktorým smerom sa budete uberať. ■ 

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Prečo mať (veľkú) rodinu? A ako ju zvládať?

Rozviesť sa alebo zostať spolu?

Reštartovanie života

Farby, ktoré si obliekame či v nich bývame, ovplyvňujú naše zdravie

Záchrana prírody? Začnime od seba týmito maličkosťami!