Zdieľať
Prichádzam do skromného objektu s kanceláriami. Na Mexiko nič výnimočné. Z dverí vychádza drobná Mexičanka, Beatriz Salinas. Privíta nás širokým úsmevom a pozve nás usadiť sa za stôl na dvore. Od prvého momentu ma upúta jej osobnosť. Žiari z nej dôstojnosť, pokoj a zmysel pre odborný prístup, ktorý akoby vyvažoval túto skromnú atmosféru. Rozhovor začíname témou, ktorá sa stala historicky najväčším úspechom jej organizácie v Mexiku. Tento úspech zaujal nielen svojím významom, ale aj spôsobom, akým bol dosiahnutý – zapojením spirituality pôvodných obyvateľov do právneho sporu. Týchto šestnásť komunít obýva územie s rozlohou približne 240 000 hektárov, čo je zhruba veľkosť okresov Banská Bystrica a Zvolen dokopy. Ich boj za vodu nebol len otázkou prežitia, ale aj ochranou kultúrnej identity a spôsobu života. Prepojenosť s prírodou, pôdou a vodou tu hrala dôležitú rolu.
Dosiahnutie práva na kontrolu nad vodnými zdrojmi pre 16 komunít trvalo neuveriteľných 18 rokov.
Sila komunity a spiritualita umožnili udržať tento proces aktívny po tak dlhú dobu. Čelili sme mnohým výzvam, ako ekonomickým dopadom na rodiny, osobným konfliktom a dlhodobému záväzku komunity.
Ľudia, ktorí sa zapojili, museli zároveň pracovať, starať sa o svoje rodiny a poľnohospodárstvo. Účasť na stretnutiach často spôsobovala zanedbanie práce na poli, čo priamo ovplyvnilo financie rodín. Rodiny platili náhradníkov na prácu, čo ešte viac prehlbovalo ekonomický tlak.
Spiritualita bola podstatou, ktorá držala celý proces pohromade. Zvonku mohlo byť viditeľné naše úsilie – právne kroky, školenia, politické a komunikačné stratégie. No vo vnútri komunít sa odohrávala iná práca, práca na posilnení komunitného života.
To bol ten tichý motor, ktorý poháňal celý boj. Predtým než začneme hovoriť o spiritualite, je dôležité venovať pozornosť komunitnému spôsobu života, ktorý tieto komunity praktizujú. (Mexická ústava uznáva právo pôvodných obyvateľov na samosprávu a autonómiu formou komunít, ktoré môžu o svojich vnútorných formách sociálnej, ekonomickej, politickej a kultúrnej organizácie rozhodovať sami. Viac o tejto inšpiratívnej forme v pripravovanom článku už čoskoro).
Stratégia v získaní vody stála celkovo na piatich pilieroch.
“Udržať 18 rokov trvajúci proces o získanie vodných zdrojov bolo náročné, no nie nemožné – kľúčom bola sila komunity a spiritualita.”
Základom komunitného života je teritórium, ktoré vnímame ako Matku Zem (Madre Tierra). Táto Matka Zem nie je len pôda alebo priestor, ale živý ekosystém, kde sa tvorí a obnovuje život. Je nositeľkou spomienok.
Pamätá si piesne starých rodičov a oslavy, ktoré sa konali na jej povrchu, chuť jedla. Boj za vodu nebol len bojom o fyzický zdroj, ale o ochranu krvi Matky Zeme.
Voda je vnímaná ako krv, ktorú nemôžeme bezdôvodne brať. Práve preto, že je niečím posvätným si vyžadovalo úctu. Napríklad, keď sme začali stavať prvé vodné nádrže, vnímali sme to ako akt „napájania“ Matky Zeme. Vodné nádrže a filtračné systémy neboli len inžinierskym riešením, ale aj duchovným gestom starostlivosti. Budovaním týchto systémov zabezpečovali nielen prežitie komunít, ale aj obnovu vzťahu s prírodou.
V čase sucha sme sa snažili zabezpečiť, že krv Zeme sa nevytratí, ale ostane zachovaná pre budúce generácie. Tento obraz má hlboký duchovný význam.
Jedným z najdôležitejších pilierov bol proces zhromaždení, kde sa všetci členovia komunity mohli vyjadriť. Zhromaždenie predstavuje najvyššiu autoritu v komunite, kde má každý člen komunity možnosť vyjadriť sa.
Funguje ako hlavný rozhodovací orgán, pričom starosta alebo iný predstaviteľ len vykonáva rozhodnutia prijaté zhromaždením. Ak napríklad príde spoločnosť, ktorá chce ťažiť drevo na území komunity, starosta nemôže rozhodnúť sám. Musí túto tému priniesť na zhromaždenie, kde sa o nej diskutuje, niekedy aj niekoľko dní alebo týždňov, až kým sa neprijme rozhodnutie. Rozhodovanie nie je vertikálne, teda zhora nadol, ale horizontálne – na úrovni komunity. Na zhromaždeniach sa môžu vyjadrovať muži, ženy, starší ľudia aj deti. Takto je zabezpečené, že všetci v komunite sú informovaní o dianí a majú možnosť spolurozhodovať.
Organizácia Flor y Canto sa aktívne zúčastňovala zhromaždení počas 18 rokov. Každý mesiac zástupcovia všetkých 16 komunít prichádzali na informatívne stretnutia. Títo zástupcovia potom informovali svoje komunity o priebehu procesu a hľadali spoločné riešenia. Týmto spôsobom sa zabezpečila transparentnosť a súdržnosť medzi komunitami.
Tequio je organizovaná, dobrovoľná práca pre komunitu, ktorá je neplatená.
Ak je potrebné postaviť cestu, opraviť infraštruktúru alebo riešiť iný spoločný problém, dospelí členovia rodín sa zapájajú podľa svojich možností.
Ak niekto nemôže prispieť prácou, napríklad žije ďaleko, má možnosť zaplatiť náhradníka, ktorý ho zastúpi. Tento princíp solidarity je hlboko zakorenený v kultúre pôvodných obyvateľov. V rámci procesu Flor y Canto sa Tequio využívalo nielen na praktické projekty, ako napríklad budovanie vodných nádrží, ale aj na organizáciu komunity.
Práca bola neplatená a často financovaná priamo z vreciek členov komunity. Dokonca aj v začiatkoch, keď nebolo k dispozícii dostatok zdrojov, ľudia prispievali svojimi peniazmi a prácou, aby mohli projekty uskutočniť.
Mnohí spočiatku neverili, že tieto projekty budú úspešné, ale pôvodní obyvatelia si uvedomovali, že vzájomná pomoc a spolupráca sú kľúčové. Tento prístup sa ukázal ako funkčný, pretože umožnil realizáciu projektov, ktoré by inak neboli možné. Tequio je tak nielen spôsob práce, ale aj vyjadrenie solidarity a zdieľanej zodpovednosti za budúcnosť komunity.
“Tequio je tak nielen spôsob práce, ale aj vyjadrenie solidarity a zdieľanej zodpovednosti za budúcnosť komunity.”
Cargos je systém hierarchického usporiadania v rámci komunity, kde jednotlivci prechádzajú rôznymi úrovňami zodpovedností. Je to proces učenia, skúseností a služieb pre komunitu.
Na začiatku sú to jednoduché a základné úlohy, ktoré si vyžadujú menej skúseností. Príkladom môže byť upozorňovanie komunity na nadchádzajúce stretnutie, zabezpečenie priestoru pre zhromaždenia alebo pomoc pri organizácii.
Postupne, s naberaním skúseností, sa členovia presúvajú na vyššie úrovne – od pozície policajta dohliadajúceho na poriadok v noci až po pozície vo vedení, ako je starosta.
Každý stupeň v systéme ‚Cargos‘ podporuje osobný aj komunitný rozvoj. Keď človek dosiahne vek približne 60-70 rokov a prejde celým systémom, stáva sa členom Rady starších. Táto skupina má významné slovo pri rozhodovaní a poskytuje rady aktívnym vedúcim v komunite.
Tento model zaisťuje, že rozhodovanie a vedenie komunity je postavené na skúsenostiach a hlbokom pochopení jej potrieb.
Oslavy a sviatky majú v živote pôvodných obyvateľov kľúčové miesto.
Sú to nielen chvíle radosti, ale aj príležitosti na znovuspojenie rodín a komunít, ktoré sa počas roka mohli vzdialiť. Pre ľudí, ktorí migrovali alebo žijú mimo svojej komunity, sú oslavy momentom návratu a opätovného začlenenia do života komunity.
Najväčšie oslavy, ako Deň všetkých svätých a Día de los Muertos (Deň mŕtvych), sú nielen poctou predkom, ale aj oslavou života. Tieto sviatky vyjadrujú hlboký duchovný odkaz a posilňujú identitu komunity. My sme sa v rámci našich snáh o získanie vody stretávali počas Dňa vody a Dňa Zeme. Vzdávali sme vďaku za úspechy v ochrane svojho územia a vody. Tieto dni sú pripomienkou dôležitosti jednoty, spolupráce a úcty k prírode.
Urobili sme nasledovné:
Vsakovacie a filtračné studne, ktoré boli vybudované v oblastiach, kde voda pri dažďoch stekala priamo do riek a strácala sa. Studne sú vybavené filtračným systémom s pieskom a ďalšími vrstvami, ktoré vodu čistia a smerujú ju do zadržiavacích nádrží. Zachytili sme vodu na ďalšie použitie.
Zadržiavacie mechanizmy, ktoré boli v rámci tokov a potokov vybudované, aby dočasne zadržiavajú vodu a tá sa mohla prirodzene absorbovať do pôdy. Tieto systémy pomáhajú zmierňovať rýchly odtok vody a obnovujú vodné zdroje v regióne.
Nádrže pripomínajúce bazény zachytávajú dažďovú vodu. Sú kľúčové najmä pre oblasti, kde iné spôsoby zachytávania vody nie sú možné.
V rokoch 2005-2007 čelili mnohé komunity extrémnemu suchu a nedostatku vody. Tento problém viedol k migrácii mužov a často celých rodín. Ľudia zanechávali svoje polia a pôdu. Miesta, kde kedysi rástla zeleň a kvety, vyschli a stratili úrodnosť.
Komunity si uvedomili potrebu nájsť alternatívy na zabezpečenie vody. Inšpirovali sa projektmi v **Múzeu vody v Tehuacán**, kde sa oboznámili s technológiami na zachytávanie dažďovej vody a inými inovatívnymi riešeniami. Táto inšpirácia viedla k obnoveniu tradičných metód a vytváraniu troch typov vodných projektov.
Spočiatku mnohí ľudia pochybovali o účinnosti týchto projektov. Hlavným problémom však bolo, že mnohí si neuvedomovali skutočnú závažnosť nedostatku vody.
Na prvých stretnutiach často zaznievali názory, že problém vody sa týka iba farmárov: „Ja som advokát, lekár, pekár, mäsiar – mňa sa to netýka.“ No začali sa ozývať ženy, že majú problémy pri zháňaní vody na varenie a pranie, čo často muži vracajúci sa po práci domov nevideli.
Zo začiatku teda do projektu vstúpili najviac odhodlaní ľudia, ktorí dokonca na opatrenia prispeli vlastnými financiami.
Po prvých dažďoch a viditeľných výsledkoch začala dôvera rásť a viac ľudí sa zapojilo do týchto iniciatív. Postupne začalo aj vedenie komunít finančne prispievať. Diskusie a stretnutia postupne budovali povedomie o tom, že každý člen komunity – bez ohľadu na profesiu – má zodpovednosť za ochranu vody. Tieto projekty nielenže obnovili vodné zdroje, ale aj prinavrátili život na suché polia.
Ľudia odchádzali zo svojich domovov a polí, pretože pôda bez vody stratila hodnotu. Tí, ktorí sa neskôr vrátili, však videli, že vďaka projektom sa život opäť vracia. Polia sa zazelenali, kvety opäť rozkvitali, a ľudia si uvedomili, že návrat vody znamená návrat života.
Starší generácia ich motivovala svojím príkladom: My bojujeme za to, aby ste mali vodu,. Je nás vás, či budete rovnako bojovať za to, aby vodu mali aj vaše deti a vnúčatá. Mladí si začali uvedomovať, že zodpovednosť za vodu je dlhodobá a musí byť kontinuálna.
Rituál je viac než len obrad – je to pripomenutie prepojenosti a rovnováhy medzi ľudstvom a prírodou, medzi hmotným a duchovným svetom.
Tento rituál miestni nazývajú pozdrav piatim smerom (alebo siedmim, podľa tradície) Tento obrad je hlboko symbolický a vyžaduje si dôkladnú prípravu. Starší, ktorí ho vedú, sa pred jeho vykonaním často postia od jedla, sexu a sústredia sa na pohrúženie do seba. Trvá to niekoľko dni až týžne, aby sa duchovne a fyzicky naladili na rituál.
Ide o vážny proces harmonizácie hmotného sveta s tým duchovným. Ľudia sa zídu na mieste v prírode, kde označia štyri svetové strany. Ľudia vytvoria kruh, ktorý zdôrazňuje jednotu a spojitosť všetkého živého.
Ak sa chcete zamerať na konkrétny element – napríklad na vodu – rituál môže byť prispôsobený tak, aby kládol väčší dôraz na tento aspekt.
Ku každej svetovej strane sa poklonia ako prejav úcty a vďaky. Hovoria pritom o význame týchto strán, napokon živlov. Každé miesto má svojich duchovných ochrancov, ktorých je potrebné požiadať o povolenie pred začatím rituálu.
Táto úcta k prírode a jej ochrancom zdôrazňuje dôležitosť rešpektu voči životnému prostrediu a jeho duchovnému rozmeru. Rituály, ktoré vykonávajú, nie sú len symbolické, ale predstavujú kľúč k obnoveniu rovnováhy medzi ľuďmi a prírodou. Sú základom kultúrneho a duchovného života pôvodných národov.
“Rituály, ktoré vykonávajú, nie sú len symbolické, ale predstavujú kľúč k obnoveniu rovnováhy medzi ľuďmi a prírodou.”
Východ predstavuje slnko. Rituál začína otočením sa na východ, kde vychádza slnko. Slnko sa vníma ako zdroj života, svetla a jasnosti, ktoré nám umožňujú vidieť, rozlišovať farby a orientovať sa. Uctenie slnka symbolizuje vďaku za jeho svetlo a teplo, ktoré pomáha dozrievať semenám a osvetľuje cestu, ktorou sa vydávame.
Sever patrí vetru. Vietor je považovaný za staršieho brata, ktorý existoval dávno pred nami. Prináša život, prenáša semená a umožňuje vtákom lietať. Raz sa nám stalo, že malý chlapec počas vysvetľovania rituálu, povedal: „Keď vietor prechádza naším hrdlom, stáva sa slovom.“ Táto myšlienka vyjadruje, ako vietor oživuje komunikáciu a spája nás so svetom.
Západ je voda. Na západe pozdravíme vodu, ktorá je zdrojom života a nevyhnutnou súčasťou našej existencie. Voda je pripomienkou toho, že sme sa počas deviatich mesiacov vyvíjali v lone matky, obklopení touto životodarnou tekutinou. Bez vody by nič nemohlo existovať – je to médium, v ktorom začína všetok život.
Južná strana je zasvätená Matke Zemi, ktorá nám poskytuje miesto na život, priestor na pohyb, tanec a existenciu. Bez Matky Zeme by sme nemali kde stáť, rásť či pracovať. Zem je živá bytosť, ktorá nás podporuje, a za to jej patrí naša úcta.
Piaty smer je Stred. Rituál sa ďalej zameriava na stred, ktorý symbolizuje spojenie zeme s nebom . Stred je miestom, kde sa všetky elementy spájajú, a podľa niektorých tradícií predstavuje najvyšší stupeň duchovnej zrelosti. V mezoamerickom kalendári je každých 13 rokov čas, kedy sa človek môže posunúť do stredu kríža, čo znamená dosiahnutie rovnováhy medzi fyzickým a duchovným svetom.
Začať je nutné už v detstve. Deťom často zakazujeme zašpiniť sa, nosíme rukavice pri práci s pôdou, čím sa vytráca fyzický kontakt so zemou.
Prvé kroky sú zostať v priamom kontakte so zemou chodením naboso, dotýkaním sa zeme, pestovaním. Rovnako je to ale aj o vzdelávaní sa a poznávaní prírody, napríklad zvukov vtákov, druhov rastlín, stromov. Spoznávať to, čo tvorí naše prirodzené prostredie. V tom nám môže pomôcť technológia. Ak sa používa správne môže nám pomôcť pri poznávaní prírody. Na druhej strane ju vnímam ako veľkú prekážku medzi nami a prírodou. Obrazovky ovládli naše životy.
Matka Zem je oveľa viac ako len pôda pod nohami. Je to živá bytosť, ktorá generuje život a zaslúži si starostlivosť a ochranu.
Jedným z príkladov je príbeh jednej dediny, kde každoročne vykonávali rituály pri štyroch prameňoch vody, aby ich chránili a zabezpečili prítomnosť vody počas roka. Raz však vynechali jeden prameň a ten následne vyschol. Všetci sme chápali, že príroda nám ukazuje, že Zem je živá a citlivá na náš prístup.
U nás je Matka Zem vnímaná ako zdroj života, ktorého krvou je voda. Nemôžeme od nej iba brať – musíme ju rešpektovať a starostlivo obnovovať to, čo nám poskytuje.
Tento postoj hlboko rezonuje s našimi kultúrnymi a duchovnými hodnotami a ponúka inšpiráciu aj pre moderný svet, ako nájsť rovnováhu medzi prírodou a ľudskými potrebami.
Prečítajte si ďalšie články z Mexika:
Novinárka, blogerka, lektorka a matka piatich detí. Autorka kníh Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, Alžbetka s Klárkou si vysnívali čarovnú záhradku, Útulný a zdravý domov. Tvorkyňa filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Lektorka kurzov zdravého bývania, zdravého interiérového dizajnu a ekologického staviteľstva.
Najpredávanejšie knihy pre deti aj dospelých
Naše projekty
Plníme si povinnosti
