Päť vecí, pre ktoré obdivujem Kambodžanov a Thajčanov

Križovatka v Thajsku alebo Kambodži je plná motorkárov, do toho pár aut, cyklisti, chodci…Je to riadne nahustená križovatka, no hlavne je to križovatka bez pravidiel. Žiaden semafor, žiadne príkazové tabule, nič. Jediné pravidlo, ktorým sa tu ľudia na ceste riadia, je ohľaduplnosť. Nikto na nikoho nervózne netrúbi, nepokrikuje, a aj keď zdanlivo chaoticky, ale plynule premávka pokračuje. Na motorkách sa vozia celé rodiny. Otec vpredu, mama vzadu a desať mesačné dieťa stojí na sedadle medzi nimi. Túto motorku obieha iná, kde má matka zavesené ešte menšie dieťa v babyšatke. Európana napadne – „Pre pánajána, aké je to nebezpečné! Veď sa môže čokoľvek stať. Auto, motorka, veď to je zbraň.“ Thajska aj kambodžská mamička sa len usmieva a užíva si   jazdu s dieťaťom večerným mestom.

Nech to vyzerá akokoľvek chaoticky, doprava je tu veľmi plynulá. 

Na západe máme zbrane

Prečo je to tak? Paradoxne vďaka tomu, že nemajú žiadne pravidlá. Každý jazdi ohľaduplne, nikto sa neponáhľa a v takejto premávke musí byť maximálne bdelý a pozorný. U nás je to presne naopak! Množstvo pravidiel zrejme ľudí stresuje a obmedzuje, a tak sa z niektorých stávajú tzv. agresívni vodiči. Ľudia zavalení povinnosťami, nedokážu vždy bdelo, prítomne bez rozmýšľania nad večerou, prácou, deťmi, pozorne šoférovať. Na takýchto cestách, za týchto podmienok, si dokáže čoraz menej ľudí užívať jazdu v aute. Je to skôr o opačných pocitoch. Z toho všetkého potom vyplýva jedno – áno, na západe je auto zbraň! Druhá strana karty v Kambodži a v Thajsku je, že ak sa stane nejaká nehoda, Budhisti to vnímajú ako dôsledok karmy, osudu. Nič nie je náhodné, ale má svoj význam, preto nie je dôvod na smútok, či hnev, ale na zamyslenie sa nad sebou.

Slobodne si predávať jablká na ulici

Cestu tuktukom- taxíkom si tu užívam. Teda užívame. Deti sedia vpredu, hneď za vodičom, bez sedačiek a iných zabezpečení. Do tváre nám veje príjemný ochladzujúci vzduch a SLOBODA, ktorá je tu všade prítomná, nám dovoľuje zhlboka sa jej nadýchať. Čím to je, že ju tak intenzívne cítime? Z môjho pohľadu je to pre absenciu pravidiel nielen na ceste, ale v celom živote. Ak potrebujete peniaze, navaríte polievku a predáte ju na trhu. Nič tunajším ľuďom v tom nebráni, žiadna kontrola z hygieny či z daňového. Ak máte čerstvé ananásy, môžete ich predávať hoci kde na ulici. Stačí vám plachta rozložená na zemi, kdeže registračná pokladňa! Tak ako to bolo kedysi aj u nás. Keď babky nesedeli osamotené doma, ale predávali na trhu jablká zo záhrady, medzi ľuďmi, spolu s rovesníkmi.

V stánkoch môžete vidieť mladých, starších aj rodičov s deťmi.

Sedliacky rozum a pravidlá

Takto si tu zarábajú mladí, aj starí. Každý kto chce, má tu možnosť. Celý život je v ich rukách. Na nikoho, ani na nič (štátnu pomoc), sa nespoliehajú. Istotu im dáva pomoc širokej rodiny. Sú nepripútaní a slobodní. Pravidiel v porovnaní s našou Európou je minimálne, za to ľudského prístupu a sedliackeho rozumu veľa. Také prirodzené fungovanie spoločnosti, bez nutnosti vyššieho riadenia. Samozrejme nie je to úplne ideálne a Kambodžanom alebo Thajčanom by možno v niektorých oblastiach života pravidla pomohli. Nechcem tvrdiť, že je lepšie ich nemať, len po vyše mesiaci života tu, mi príde, že my ich v Európe máme už priveľa, a to je druhý extrém.

V období dažďov majú domy tejto rybárskej dediny vodu až po dvere. Preprava po ulici je len loďou, alebo si k susedom na čaj zaplávajú. 🙂

V rybárskej dedine nepotrebujú peniaze!

„One dolar please!“ (Jeden dolár prosím) – pýtajú od nás maličké detičky z rybárskej dedinky, do ktorej sme sa vybrali na výlet. Sú naučené si od turistov vypýtať a dostať, pretože pre mnohých vyzerajú tak, že si pre ne aj od úst odrhnú. Starší český pár, ktorý sme stretli na thajskom Ko Changu, o týchto deťoch skoro srdcervúco hovoril, ako o veľmi špinavých a chudobných detičkách. Ja však predo mnou vidím vysmiate veselé deti. Áno sú špinavé, no nie preto, že sa o nich rodičia nestarajú, ale pre to, že je tu v období sucha nesmierne veľa prachu (ak by ich neumývali vôbec, tak by z nich boli prachový snehuliaci). Ufúľané sú aj preto, že žijú v prírode, nie v sterilne uhladených príbytkoch. A majú oblečené len staré trenírky, veď teplomer tu ukazuje 35 stupňov. Čo si ale ľudia, ktorí vidia hlavne špinu a chudobu nevšimnú, je široký úprimný úsmev a nie trápenie. „V tejto dedine sa všetci živia rybolovom. Rodiny majú osem aj dvanásť detí, čo je znakom prosperity. Rýb je tu toľko, že uživia veľké rodiny a stále majú dostatok na to, aby mohli ryby predávať na trhu v meste. I keď peniaze v tejto rybárskej dedine ani nepotrebujú,“ vysvetľuje nám sprievodca.

Nemajú splachovací záchod, nemajú tečúcu vodu, nemajú hračky, bývajú v jednej chyžke, ale sú dobre živené a spokojné. V tom majú tiež môj obdiv.

Život bez hodiniek

Prechádzam dedinkou s približne 700 obyvateľmi. Keď sa nacítim do jej atmosféry, prechádza celým mojím telom radosť. Všade kde sa pozriem vidím úsmev. Prečo? Kľúčom je – MÁLO STAROSTÍ. Keď si predstavím, koľko povinností má európska rodina…rodičia do práce, presúvanie sa, potom späť domov navariť večeru, deti urobiť si úlohy, matka upratať, oprať, možno spoločne nakúpiť a večer padnúť do postele, aby ráno mohol kolotoč pokračovať. V rybárskej dedine pri obrovskom jazere Tonle Sap to vyzerá inak.  „Ľudia tu nemajú hodinky. Čas hlásia budhistickí mnísi dva krát za deň. O štvrtej ráno, aby vstávali a šli pracovať a o štvrtej poobede, aby skončili a prišli domov. Elektriku majú len dve hodiny ráno a dve večer,“ hovorí nám sprievodca. Nemyslíte si, že ťahajú pasovú dvanástku. Všade je veľa smiechu a natiahnuté hojdacie siete, v ktorých majú po obedné siesty. Na poludnie ich môžete vidieť všade po celej krajine. Ľudí z rybárskej dedinky po príchode domov nečakajú veľké poriadky, keďže majú jednu chyžku s minimom nábytku. Dôležitá je čistá podlaha, na ktorej jedia, pracujú aj oddychujú. Nakupovať nemusia, všetko čo potrebujú im dá rieka a okolitá príroda. Pár kusov oblečenia operú v rieke. Deti sa učia v škole a nie doma domácimi úlohami.

Fotiť sa s budhistickými mníchmi je zakázané. Ale čo máme robiť, ak sa oni chcú fotiť s nami?! Teda hlavne s našimi deťmi, ktoré sú tu všade veľmi obletované. 

Budha a zlatý stred

Samozrejme, u nás sa takto žiť nedá. Nejdem presadzovať návrat do „primitívnych“ dôb života. Veľa tu nasávame z budhizmu a jedno zo základných pravidiel, ktoré Budha hlásal bolo, že žiadny extrém nie je dobrý, ale správna je zlatá stredná cesta. Ich sloboda a nepripútanosť nám je blízka. Už od nášho reštartu sa snažíme spoliehať na vlastné sily, nie na iných, alebo na orgány štátu, aj keď to takto napísané možno znie zvláštne radikálne. Kambodžská bezstarostnosť je inšpiratívna viac ako čokoľvek, čo sme doteraz v iných kultúrach videli. Beriem si z toho veľmi veľa a do pamäte si zapisujem heslo – robiť život jednoduchším. Tretia vec, ktorú im závidím je ČAS NA VŠETKO. Nikto sa nikde neponáhľa, a to nielen počas dňa, ale celkovo v živote. V pozadí ich pohodového tempa stojí opäť budhizmus. Budhisti veria v reinkarnáciu. Po každom živote začína nový, aby sa človek mohol počas každého zdokonaľovať a duchovne rásť. Základom je žiť podľa základných etických zásad budhizmu, vďaka ktorým si vylepšujú karmu a tá im umožní lepší budúci život. Motivuje ich to k tomu, aby konali dobro. Či reinkarnácia existuje alebo nie, nejdem polemizovať, ale čítala som teóriu od autora Osha, ktorá vysvetľuje ich čas na všetko a tiež naše zbesilé naháňanie sa a všade prítomné – nič nestíham!

Budhistická mníška žehná našim chlapcom a na ruku im viaže ochranný náramok. Nikto tu nepochybuje o prítomnosti dobrých a zlých duchov, alebo inak povedané, o dobrých a zlých energiách.

Každý chcel dobre aj Ježiš, aj Budha

Budha žil 500 rokov pred Ježišom. Ako som písala, učil, že ľudia majú veľa životov na to, aby sa stále zdokonaľovali a boli lepšími ľuďmi (veľmi jednoducho zhrnuté). Ako to už medzi nami býva, ľudia si vedia vždy všetko prispôsobiť vo svoj prospech. Osho, autor viacerých kníh, Indického pôvodu, tvrdí, že ľudia v Ázii kvôli reinkarnácii spomalili a začali spoliehať na to, že čo nestihnú v tomto živote, dobehnú v tom ďalšom. Vraj to malo za dôsledok aj koniec zlatého veku Ázie a zánik vyspelých civilizácií. V protipóle stojí kresťanstvo. Ježiš hlásal po smrti kráľovstvo Božie. Za jeden ľudský život by sa mali kresťania usilovať o to, aby si zaslúžili večný život v nebi. Vraj o reinkarnácie nehovoril, poučený tým, čo sa stalo s Áziou. Neviem, koľko je na tom pravdy, ale jedno je isté. Všetci chcú všetko stihnúť zažiť za jeden život a je jedno či už veria v posmrtný život alebo nie, ďalšia šanca nie je. No v tom zhone, pri neustálych impulzoch, zabúdame na jednu dôležitú vec. Nielen veľa stihnúť a zažiť, ale to podstatné – UŽIŤ SI TO! Bdelo, prítomne s plným vedomím aj cítením.

Domček pre dobrých duchov. Nájdete ich v takmer v každom príbytku aj hoteli. Duchovia, ktorí ho obývajú majú strážiť pokoj obyvateľov.   

Duch žije vo všetkom

S budhizmom je tu prepojené všetko. Starí aj mladí všetci vyznávajú a aktívne praktizujú budhizmus v každodennom živote. Dodržujú základné pravidlá ako nezabíjať, neklamať, nekradnúť, strániť sa alkoholu, sexuálnym extrémom a podobne. Budha hlásal, že život, alebo duša je vo všetkom živom (zjednodušene zhrnuté!). Učil preto ľudí súcitu so všetkým živým. Z toho pramení obrovský rešpekt a úcta voči životu. „Kambodžania môžu vyznávať Budhizmus, hinduizmus a animizmus. Základ je rovnaký. Animizmus napríklad hovorí, že vo všetkom živom je duša. Preto ak sa človek potrebuje zoťať strom, poprosí ho o povolenie a robí to iba vtedy, ak to naozaj potrebuje,“ vysvetľuje nám sprievodca. V každom príbytku vidíme malé domčeky s obetami. „Každý dom ho má pre duchov, ktorí sú všade prítomní, aby zotrvali v ich dome a ochraňovali ho,“ dodáva. Ich hlboké duchovné vnímanie a silná viera majú za dôsledok ich mierumilovnú povahu. Keď poviete Kambodža, ľudia sa zľaknú a pýtajú sa nás – „Je to tam bezpečné?“. Moja odpoveď je, že sa tu cítim bezpečnejšie ako doma. Štvrtá vec, ktorú im závidím, je ich celospoločenské hlboké vyznávanie viery a SILNÝ DUCHOVNÝ ŽIVOT. Vďaka nemu sa riadia viac srdcom, inštinktom, pocitmi a intuíciou.

Škôlky sú tu zriedkavé. Miesto toho je úplne bežné vidieť mamku s dieťaťom v náručí, v hojdacej sieti alebo hrajúc sa na dlážke.

Matky s deťmi

„They are twins?“ (To sú dvojčatá?), pýta sa ma mladá predavačka v stánku s oblečením. Neustále dostávame túto otázku. Naše deti sú ako obrovský magnet. Ani veľkolepé pamiatky nie sú tak zaujímavé ako náš Maroš s Jakubom. „Pripomínajú nám nebeské bytosti svetlými vlasmi aj pokožkou,“ vysvetľuje nám japonská turistka, ktorá sa s nimi tiež chce odfotiť. „Hellou, how are you?“ (Ako sa máte?) pýta sa nás predavačka, ktorej sme pred dvoma dňami vysvetľovali, že chlapci nie sú dvojičky. Zapamätala si nás a už sa s nami dáva do reči. Všade vás niekto zastaví a bezprostredne sa s vami porozpráva. Kambodžania sú veľmi spontánni, úprimní, priateľskí a prirodzení. Mladá predavačka, s ktorou debatujeme, má v náručí osem mesačné dieťa a bez problémov nás obsluhuje. Takto to chodí všade. Matky sú s deťmi vo svojich stánkoch či reštauráciách. MOŽU BYŤ SPOLU s deťmi. Vedú si svoj obchod a nemusia byť „izolované“ doma na materskej, zmerané len na dieťa, vo svete riekaniek, detských rozprávok, plienok, hrkálok, detských kaší… Nie, pokračujú ďalej v živote, aký mali a dieťa je jeho súčasťou, nie jeho narušiteľom, alebo obmedzením. Neučia ich detské riekanky, písať a čítať v štyroch, nemajú značkové edukatívne hračky a napriek tomu sú šťastné deti aj matky. Aj to im v dobrom závidím a bola by som rada, keby aj u nás mohli mať matky s takýmto nastavením podobné pracovné podmienky. Aj ja sama sa o to usilujem…No myslím si, že nás extrém, v ktorom my Európania v porovnaní s Kambodžou žijeme, bude tlačiť k tomu, aby sme sa prirodzene priblížili k zlatému stredu a opäť našli silu viery, srdca, inštinktu a intuície.   

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Dobrodružná cesta, stretnutie s mafiou a usmievavá Kambodža

Čo všetko naša cesta deťom dáva a berie

O jedle, ľuďoch, mori aj záchodoch. Ako to vlastne je?

Keď vám deti celkom zmenia plány

Projekt Thajsko 2016

Už je spustený nový ročník súťaže Bloger roka 2015 a budeme radi, ak náš blog podporíte svojim hlasom na blogerroka Vážime si váš čas!

Pozrite si k článku video, ktoré vás chytí za srdce!