Mnohí z vás poznáte náš príbeh už 13 rokov, odkedy vznikol projekt LifeReset. Viem však, že sú medzi vami aj mnohí noví, ktorí vôbec netušia, čo všetko stojí za tým, kým sme dnes.
Rada by som vám preto v sérii 10 článkov ponúkla náš príbeh ako inšpiratívne čítanie a povzbudenie k tomu, aby ste dokázali žiť život viac podľa seba a nie podľa predstáv druhých. Ak je pre vás zmena životného štýlu témou, ktorú vnútorne riešite, toto je motív, ktorý sa nesie naším životom celé tie roky.
Začítajte sa do nasledujúcich riadkov a skúste začať snívať – nielen tie naše sny, ale hlavne tie svoje.
Pred 13 rokmi sme stáli na hranici, či sa rozídeme, alebo zostaneme s manželom spolu. Boli sme mladí a nikto nás na vzťah a manželstvo nepripravoval. Videli sme len svadbu, biele šaty a oslavu. Nikto však nehovoril o tom, ako byť rodičom, ako byť partnerom, ako byť milencom… ako byť dospelým, zrelým a zodpovedným človekom.
A to, samozrejme, prináša mnoho osobných aj vzťahových problémov. Najviac ich vzniká z toho, že ľudia sú síce fyzicky dospelí – či už vo veku 24 rokov, kedy som sa vydávala ja, alebo vo veku 40 rokov, v ktorom som dnes – no vnútorne sa stále správajú ako malé deti.
Ten najväčší rozdiel medzi dospelým, zrelým človekom a dieťaťom vo veľkom tele je schopnosť prevziať zodpovednosť za seba, za svoje konanie a za svoje rozhodnutia. To znamená, že ak robím chyby, viem si ich priznať, ospravedlniť sa za ne, niesť za ne následky a urobiť nápravu. Mnoho ľudí sa však aj v dospelosti neustále vyhovára – na druhých, na svet, na zlé podmienky, ktoré dostali, na spoločnosť či na systém. Miesto toho, aby sa pozreli do svojho vnútra a spýtali sa, aké rozhodnutia urobili, že sa do toho systému alebo problému dostali. Že si okolo seba vytvorili presne taký svet a privolali takých ľudí, akými sa obklopujú.
Veľmi rýchlo sme prišli na to, že aby sme vo vzťahu napredovali, musíme ísť do individuálnej terapie. Riešiť svoje vlastné traumy, zranenia a pokrivené presvedčenia o fungovaní sveta, ktoré sa inak nazývajú aj vzorce správania. No chodiť do poradne ani po pol roku úplne nestačilo. Pohlcoval nás svet, v ktorom sme ako nezrelí ľudia nedokázali urobiť radikálne rozhodnutie a ten svet hneď zmeniť – zmeniť prácu, zmeniť zabehnuté stereotypy.
Potrebovali sme od toho všetkého odstúpiť. A tak sme dobrovoľne odišli na Nový Zéland, spolu s našimi dvomi maličkými deťmi.
Mali vtedy 2 a 3 roky. Sťahovali sa s nami z farmy na farmu, bývali sme v školskej triede, v luxusnej vile pri mori, ale aj v záhradnej chate spolu s ďalšími dobrovoľníkmi z celého sveta. Bolo to neuveriteľné dobrodružstvo, ktoré by sme nikdy nezažili, ak by sme sa riadili tým, čo hovoria druhí, čo hovorí spoločnosť a ako by sme „mali“ žiť.
Pritom toto trojmesečné dobrodružstvo na opačnom konci sveta nám tak nesmierne pomohlo a dalo nám obrovskú odvahu! Ukázalo nám, že v živote existujú prekážky, ktoré nám len hovoria: „Touto cestou to nejde, pretože toto nie je vaše životné smerovanie,“ a výzvy, ktoré nás pripravujú na ďalšiu životnú etapu.
Stálo nás to veľa peňazí, ktoré sme vtedy nemali. A tak sme predali auto a riskli sme to. Kto neriskuje, ten nezažije. Som veľmi rada, že sme to vtedy takto urobili, hoci po návrate nasledovali ťažké mesiace, kedy peňazí naozaj nebolo.
Po návrate z Nového Zélandu sme peniaze naozaj nemali. Bolo to obdobie, kedy som v obchode reálne zvažovala, či k praciemu prášku kúpiť aj aviváž, alebo to skrátka zvládneme bez nej. Otáčali sme v ruke každé jedno euro a vážili každý nákup.
Napriek tomu som však hlboko vnútri cítila obrovskú slobodu a šťastie. Šťastie, že sme našli odvahu odísť do sveta a začať riešiť to, čo bolo v našich životoch vtedy naozaj podstatné – náš vzťah. Odvážili sme sa darovať čas sebe a našim deťom. To, že táto cesta mala svoju daň v podobe náročného finančného suchoty, sme v tom čase vnímali vlastne pozitívne. Žili sme z čistého vedomia, že to rozhodnutie stálo za každú jednu sekundu.
To, že sme odišli na Zéland, prinieslo aj stratu niektorých priateľov, ktorí tomu skrátka nerozumeli. Odsudzovali nás, že len tak odídeme s malými deťmi niekde preč, čo to vymýšľam a ako si to vôbec môžeme dovoliť. Áno, viem, bola za tým aj závisť. Je to ľudské. My ako ľudia sme omylní aj závistliví.
No neskôr naša cesta ukázala jasné výsledky. Náš vzťah sa začal budovať nanovo a krásne. Naše deti sú vďaka tomu od narodenia vo svete nesmierne životaschopné. A v neposlednom rade sa nám otvorili úplne nové dvere: mne ako permakultúrnej dizajnérke a lektorke, a Jančimu ako staviteľovi prírodných stavieb, ktorý hľadá inovatívne riešenia a obnoviteľné zdroje pre domy. Začali sme skutočne žiť svoje sny, svoje životy a svoje poslanie.
O celej našej ceste… dokonca natočili celovečerný dokumentárny film RTVS: V zdravom dome žijú šťastní ľudia, ktorý zachytáva náš skutočný príbeh. Začali sme skutočne žiť svoje sny, svoje životy a svoje poslanie.
Nezískali sme to zadarmo ani bez námahy. Práve naopak. Stálo to veľa energie, času, peňazí, odvahy aj stresu. Preto tvrdím, že cesta za skutočným, autentickým životom je náročná, ale obrovsky zmysluplná.
Ak ste sa dočítali až potiaľto, verím tomu, že významu tejto vety o náročnej, no zmysluplnej ceste úplne rozumiete.
V ďalšom diele tejto 10-dielnej série si budete môcť prečítať o tom, akú novú realitu sme vďaka tomuto radikálnemu kroku a autentickému životu objavili a aký život dnes bežne žijeme.
Novinárka, blogerka, lektorka a matka piatich detí. Autorka kníh Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, Alžbetka s Klárkou si vysnívali čarovnú záhradku, Útulný a zdravý domov. Tvorkyňa filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Lektorka kurzov zdravého bývania, zdravého interiérového dizajnu a ekologického staviteľstva.
Najpredávanejšie knihy pre deti aj dospelých
