Raz hore, raz dole -náš reštart po polroku

Z Nového Zélandu sme odchádzali s desiatkami plánov, ako sa posunúť v živote vpred. Dva týždne pred odchodom sme sa spriatelili s jednou milou Poľkou vydatou za Novozélanďana. V nemom úžase počúvala o všetkých plánoch. Pred odletom nám povedala –„ aby tieto vaše plány neostali len snami.“ Od vtedy prešiel polrok a sen sa po sne vypĺňa. Naša poľská kamarátka to v spoločnom telefonáte komentovala slovami– „Na Slovensku to ide všetko tak rýchlo!“

Na Zélande sme sa naučili vychutnávať sa každý deň…

Vlastniť dnešný deň

Veľa ľudí sa nás pýta, či sa náš život po návrate zo Zélandu zmenil. Naša odpoveď je rázna – áno, je podstatne kvalitnejší. Kvalita sa odzrkadlila v každej oblasti života od stravy, výchovy, práce až po vzťahy. Žijeme pre dnešok. Nie nezodpovedne bez vízie a predstavách o tom ako sa uberať ďalej, ale jednoducho naplno tu a teraz. Toto obrovské tajomstvo sme si uvedomili práve na Zélande. Boli to len tri mesiace na opačnom konci sveta, ktoré sa možno nikdy nezopakujú. Užívali sme si ich naplno! Bol to ten istý pocit, ako mávame na dovolenke, kedy si každú minútu vychutnávame, lebo vieme, že raz skončí. Naše ozajstné žitie života sa po návrate zo Zélandu vďakabohu neskončilo. Práve naopak, k srdcu sme si vzali slová najväčšieho filozofa v dejinách Ježiša Krista – Chlieb náš každodenný daj nám dnes – nie zajtra, ani včera alebo podobné slová rímskeho básnika Horatiusa – Šťastný je skutočne len ten, kto môže povedať, že vlastní dnešný deň. Žili sme pre budúcnosť. Pre víziu, že veľa sa zlepší, keď sa z materskej vrátim do zamestnania. Čakali sme nato, kedy deti vyrastú, veď potom to bude s nimi jednoduchšie. Lepšie bude aj keď manžel dokončí jeden veľký projekt, za ktorým však vždy prišiel ďalší…kolobeh sústredenia sa na to čo bude a keď to už bolo, naše mysle boli už pri novej méte budúcnosti. Teraz je to inak. Riešime to čo je aktuálne. Jednu vec za druhou a postupne sa jeden sen za druhým stáva skutočnosťou. Máme predaný dom, vyplatenú veľkú časť hypotéky, získali sme po náročnom boji vysnený sad, začali sme riešiť náš životný priestor v ňom a prvé plody všetkej snahy už cítime nie len pomyselne, ale aj reálne na jazyku.

Raz hore, raz dole

Samozrejme nie všetko je ideálne a krásne. Jednu skupinu čitateľov naše články tešia, motivujú, inšpirujú, či povzbudzujú a druhú naopak iritujú. Majú možno pocit, že sa na svet pozeráme cez ružové okuliare:-). Možno, áno, možno nie,  ale nie je takýto život krajší? Žiť s ľahkosťou je druhé veľké tajomstvo šťastného života. Robiť si starosti je absolútne nekonštruktívne a odoberá nám to veľa energie, ktorú naopak potrebujeme na riešenie problémov. Nie vždy sa nám to darí, nerobiť si starosti a nepodliehať pri príprave stavby stresu. Naposledy nás „chytila panika“ po dvoch obrovských škrtoch v našich plánoch. Prvý urobilo počasie. Znie to neuveriteľne, ale zmokla nám slama. Áno, náš hlavný stavebný materiál. Ako je to možné? Slama po skosení obilia ostala na poli, aby preschla. No prišla menšia prehánka a na poli sme ju museli nechať dosušiť ešte ďalšie tri dni. Deň pred balíkovaním (s traktorom, za ktorým je balíkovací stroj) ju sused poľnohospodár všetku s traktorom poobracal. „Slama na váš dom musí byť veľmi kvalitná,“ povedal nám. A hneď potom, ako slamu doobracal, prišla búrka, ktorá ju nadobro spláchla a my sme zostali bez našich balíkov slamy…Viete si predstaviť ten stres a smútok, ktorý nás pochytil? Zháňali sme slamené balíky, no keďže sa spustilo obdobie neustálych dažďov, suchú slamu na zbalíkovanie sa nám nepodarilo zohnať.

Foto:ZMG

Staviame, nestaviame, snívame…

Čas proti nám

Čo nám v takéto krušné chvíle bežalo hlavou? Začneme stavať na jar. No aj tak musíme na balíky čakať presne rok, kým bude opäť žatva. Ako hovorí architekt nášho slamáčika máčika:-) Stano Vanek – nevýhodou slamených balíkov, je ich sezónnosť. Vtedy sme si to naplno uvedomili. Stavať z prírodných materiálov obnáša rôzne komplikácie v porovnaní so stavaním z klasických materiálov, ktoré len zbehnete kúpiť do najbližšieho obchodu so stavebninami. Kým pretrvávali naše negatívne skľučujúce emócie, neboli sme schopní ani myslieť, nie to sa ešte sústrediť na náš cieľ – postaviť zdravý a šťastný domov. Až keď sme sa upokojili a prijali to ako jednu z mnohých prirodzených prekážok života, našli sme aj spôsob ako ju prekonať a nezostať pred ňou stáť. Obvolali sme X inzerátov na slamené balíky a našli sme poľnohospodára, ktorý ich má suché, uskladnené a hlavne, má ich dosť. Na stavbu nášho domu potrebujeme 850 kusov. Komplikácia je, že sú uskladnené 80km ďaleko od nás. Je nám to ľúto. Musíme ich dopraviť kamiónom, čo nie je ekologické, nie je to už ani o využívaní miestnych zdrojov a stavbu nám to predražuje. Silno sme zvažovali, čo ďalej. Rozhodli sme sa, že si ideme za svojim, pretože bývať potrebujeme čím skôr vo vlastnom. Je tu veľa faktorov, ktoré nás ženú vpred, nie len ten idylický, že túžime po vlastnom domove.

Staviame, nestaviame

Ideme teda do toho! Všetko už je dojednané od odborníkov, cez materiál. A potom natrafíte na x ďalších zádrhov, ktoré majú jedného menovateľa –úrady. Viem, každý si tým musí prejsť. Mesiace behačiek po rôznych úradoch, o ktorých existencii sme doteraz ani netušili. Je to neuveriteľné, koľko ich malé päťmiliónové Slovensko má. Pýtate sa, či to preto, lebo chceme stavať slamený dom? Nie, toto je v poriadku. Máme vypracovaný štandardný projekt na získanie stavebného povolenia, aj keď slameného domu, ktorý musí spĺňať všetky požiarne,  hygienické, bezpečnostné atď. požiadavky, ako každý iný dom. No každý kto stavia, staval alebo plánuje stavať, si môže na tieto papierovačky vyhradiť celú dovolenku a možno aj tak nebude tento čas strávený na úradoch stačiť. Preto síce neustále píšeme o našom slamenom dome, no stavať ešte nestaviame. Piesok na presýpacích hodinách pomaly prechádza úzkym hrdlom a už o chvíľu je tu jeseň. Ešte pred rokom, by sme boli z tejto situácie v slzách, bez energie. Netvrdím, že je to v poriadku. Nie, mrzí nás to a veľmi. No ak sa chceme sústrediť na náš cieľ, nemôžeme si dovoliť prepadnúť frustrácii. Ideme do toho naplno a uvidíme, koľko sa nám do zimy podarí stihnúť. Dôležité je ale začať, a to už tak celkom nie je v našich rukách. 

Kríza je produktívny stav. Človek z nej musí odstrániť iba príchuť katastrofy. (Max Frisch)

Snom musíme veriť

Nič nie je teda úplne ideálne a jednoduché. No držíme sa zatiaľ plánu, ktorý sme si napísali po Novom roku na jednej z ekofariem – projekt nášho návratu na Slovensko. V projekte nechýbali naše individuálne sny, ale aj vízia toho, ako sa náš život bude uberať. Napísali sme si ideálny a reálny harmonogram:-). To čo sme si pred polrokom naplánovali nám s minimálnou odchýlkou vychádza. Ako je to možné? Veď napríklad predaj domu sa nedá vyrátať. Môže za to naše vedomie.:-)  Pierre Franckh vo svojej knihe Ako si správne priať píše, že sny si treba dať na papier, ani na chvíľu o nich nepochybovať. Soňa Švarcová v publikácii Malá kniha o veľkej ceste životom tvrdí to isté a tiež , že vraj za 40 dní sa sen z nášho vedomia dostane do podvedomia, a to už máme vyhrané. Nie je to žiadna mágia, ale reálna psychológia. Pre to, po čom túžime a skutočne v to veríme, začneme vedome aj podvedome robiť všetko, čo je v našich silách. Musíme v naše sny len naozaj neoblomne veriť a splní sa nám aj to, čo iní pokladajú za nereálne, napríklad odletieť s celou rodinou na opačný koniec sveta:-).  Ľudia nám tiež povedali, že je nereálne získať sad. Dnes na ňom stojí ukážková permakultúrna záhrada, pre deti hravá prírodná záhrada a zorganizovali sme tu nejedno verejné podujatie pre permakulturistov, ale aj pre uvedomelých rodičov. Nie je ešte isté, aj keď veľmi silno snívame, či tam bude stáť aj náš slmáčik, no urobíme všetko, čo bude v našich silách, aby sa nám aj tento sen splnil, lebo snom treba len veriť…

…aj keď cesta k ich naplneniu môže byť veľmi kľukatá.

FOTO: www.helenakurus.sk a www.tomasbencik.com

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Taký akurát, taký náš slamák

Veľké zmeny našich malých detí

Každý máme vlastnú cestu

To najvzácnejšie býva priamo pod nosom