Ľudia, ktorí nás inšpirovali I.

Nikdy nie je neskoro!

Predstavte si takmer sedemdesiatročnú ženu v montérkach, ako s obrovským krovinorezom  klčuje černice v lese. Je takmer tridsať stupňov, sparno a pre hluk motora nepočuje, ako ju volám. Po chvíli ma zbadá a vypne mašinu. Takto som začala robiť tento rozhovor o silnej žene a jej odvážnych snoch.

Žiadna starenka

Jill je iba staršia žena, hoc na Slovensku by sme ju nazvali babičkou. Napriek vráskam na tvári oplýva prekvapivou fyzickou silou. Pracovala som s ňou počas nášho dobrovoľníčenia na Turanga farme pri Aucklande a neraz ma zarazila jej výborná kondícia. Neustále som ju prosila, aby mi len povedala, čo mám spraviť a všetku námahu nech nechá na mne, veď som o štyridsať rokov mladšia. Po dvoch dňoch som pochopila, že to nemá zmysel. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že táto nezávislá a silná žena, nie je žiadna starenka. U nás možno rarita, na Novom Zélande klasika. A aké je tajomstvo jej vitálneho života?  „Žijem naplno. Robím to, čo ma baví a teším sa z každého nového dňa. Môžem povedať, že vďaka tomu mám kvalitný život, a to je zdroj mojej sily.“

Jill má 68 rokov tvrdí, že vo výbornej kondícii ju drží práve jej pestrá aktivita.

Smutné detstvo

Jill je zakladateľka Turanga farmy. Pred tridsiatimi rokmi začala snívať o tom, ako založí ekokomunitu s cieľom nájsť zdravé a bezpečné prostredie pre svoju rodinu. Prostredie, v ktorom lásku dostanú jej deti nie len od rodičov, ale aj od ďalších ľudí. Vtedy ešte netušila, že napokon, v takomto prostredí  budú vyrastať jej vnúčatá. Sen sa jej podarilo naplniť až teraz. Motiváciou, pre ktorú sa nikdy nevzdala, bolo odhodlanie dať svojim deťom, teraz aj vnúčatám,  viac ako dostala ona sama. Za všetkým stálo smutné detstvo. „V mojej rodine bolo veľa konfliktov, veľa z nich bolo medzi mnou a mojou mamou. Nechcela som, aby sa história opakovala. Keď som mala moje prvé dieťa, necítila som sa dostatočne silná, pretože mi chýbala podpora od iných ľudí, rodiny, starých rodičov, priateľov,“ vysvetľuje Jill a uprene sa na mňa pozerá. V tom čase žili s mužom v Kanade, kde sa im narodil aj druhý syn. Desať rokov boli sami, bez pomoci rodiny alebo priateľov. „Mikrorodina je príliš malá rodina. V Kanade som si to uvedomila. Veľa sme s manželom pracovali a neostával mi čas na priateľky, na iné mamičky, s ktorými by som sa o moje trápenie, pochybnosti, ale aj pokroky a radosti mohla podeliť,“ hovorí úspešná podnikateľka, ktorá po čase prepadla frustrácií. Do rúk sa jej dostala kniha o Cohausingu. Tá jej priniesla svetlo aj nový cieľ.

Cohousing – cesta von z neosobného sveta

Jill sa cítila byť sama. Odpoveďou na to, ako to v dobe odcudzenia zmeniť, bola kniha o Cohousingu. V preklade to znamená blízke susedské bývanie. Hlavnou myšlienkou je vybudovať dobré susedské vzťahy, ktoré vytvárajú až rodinnú atmosféru. Na rozdiel od comunitného života, cohousing ponúka členom väčšiu nezávislosť. Nespája ich žiadne náboženské, ideologické presvedčenie, ale jednoducho len túžba žiť vo väčšom spoločenstve ľudí, ktorí si navzájom pomáhajú a vytvárajú silné vzájomné putá. Prvé takéto spoločenstvá – cohousingy vznikli v 70. rokoch, v Dánsku. Dôvod bol prozaický – anonymita modernej doby. Vytvorením spoločenstva, ktorými kedysi boli prirodzene dediny, si členovia dokážu navzájom pomáhať s bežnými povinnosťami, s domácnosťou, hospodárstvom i s výchovou detí. Spoločné bývanie je preto otvorené pre všetky generačné a profesijné skupiny. Starší ľudia odovzdávajú skúsenosti mladším, zavarujú deti. Automechanik pomôže opraviť auto lekárovi, ktorí je tiež vždy poruke. Život vo veľkej komunite ľudí je zároveň úplne prirodzene ekologický. V jednom aute sa odvezú viacerí do školy, do práce. Požičiavajú si jednu kosačku alebo sa starajú spolu o záhrady. Na Slovensku je príkladom ekologického zdieľania tzv. Potravinová banka. Do projektu sú zapojení obyvatelia lazov Zaježová na strednom Slovensku. Spolu nakúpia veľké balenia potravín ako ryža, fazuľa, múka atď. za podstatne nižšie ceny a s minimom igelitového obalu. Potraviny sú uskladnené v spoločnom dome. Každý si môže nabrať koľko potrebuje, zapíše sa a v „kasičke“ nechá peniaze. Projekt bez problémov funguje už šestnásť rokov!

Všetko  potrebuje zrieť a rásť

Cohousing oslovil Jill natoľko, že sa neoblomne zamerala na cieľ založiť spoločenstvo v tomto duchu. „Povedala som si, toto je to čo potrebujem ja a moje dieťa. Moja dcéra, ktorá sa nám narodila po synoch jedenásť rokov neskôr. Potrebovala som zdieľať podporu komunity,“ zdôveruje sa mi Jill. Celá rodina sa presťahovali späť na rodný Zéland a začali hľadať vhodný pozemok na uskutočnenie sna. „V 96 sme začali hľadať pozemok. Nakoniec sme našli tento. Keď ho môj muž zbadal, hneď si predstavil ako tú vysadí les, ja ako tu zasadím ekodedinu. No všetko trvalo strašne dlho a muselo rásť, rovnako ako naša dcéra.“ Začiatky boli veľmi ťažké. Obaja manželia sa usilovali na pozemku vybudovať ekologické hospodárstvo, farmu bez chémie a v harmónií s okolím. „Nemali sme žiadne skúsenosti, no túžili sme ich mať:-). Začali sme chovať býkov a ovce. Na NZ dostávajú zvieratá pravidelne „chemické drinky“, na to aby boli imúnne voči chorobám. Rozhodli sme sa, že našim zvieratám ich nedáme. Veľa kusov dobytku nám uhynulo. No tie, ktoré ostali, boli skutočne dostatočne silné,“ spomína Jill a dodáva, že po čase sa naučili udržať zvieratá zdravé dodávaním prírodných podporných látok. No dodáva, že ich stálo veľa úsilia a peňazí, vybudovať ekofarmu.

Táto žena sa nikdy nevzdáva. Na záver rozhovoru mi prezradila – „Ešte ti poviem niečo viac Zuzana, v posledných mesiacoch som začala premýšľať nad novou kariérou. To najdôležitejšie v ekodedine je už hotové, a preto chcem začať nový biznis. Nikomu som o tom ešte nehovorila, ale verím tomu, že ma to bude veľmi baviť a napĺňať, tiež je to zaujímavé z finančného hľadiska. V každom prípade, chcem to robiť hlavne preto, že to stojí za to. A myslím si, že je to absolútne originálny nápad.:-)“

Ekodedina už na jar ožije

Na Turanga farme vyrástol originálny novozélandský les –  bush, uchytili sa stovky vysadených  ovocných stromčekov a vznikli základy pre vybudovanie ekodediny s osemnástimi domami. „Pred desiatimi rokmi sme oslovili architekta, aby nám vytvoril koncept  ekodediny. Aby navrhol domy, ktoré budú blízko seba, pretože na Zélande sa musia ľudia zaviesť autom k susedovi. Pred tými desiatimi rokmi bola naša hlavná vízia mať zdravé prostredie, vybudovať ekodedinu. Po rokoch som však prišla na to, že dôležitejšie je naučiť sa spolu žiť. Na Novozélanďania to ľudia už zabudli. Zabudli žiť jedna generácia popri druhej. Mojou túžbou je, aby moje vnúčatá vyrastali pri mne, deti ocenili moje skúsenosti a ja som nezostarla sama,“ prezrádza Jill a mne sa v srdci objavuje malá ľútosť, lebo presne to, o čo sa táto žena celé roky usiluje, my Slováci ešte stále máme. Otázkou je dokedy…

Viac o cohousingu na http://www.living.sk/clanky/fenomen-zvany-cohousing

Viac o potravinovej banke na http://modrasova.sk/index.php/komunitne-centrum/potravinov-banka/