Rany, ktoré mi pomohli vyrásť

Chodia nám od vás maily, ako veľmi nás obdivujete, akí sme úžasní. Aj dnes došli dva. A ja hľadím na ne so slzami v očiach, že to vôbec nie je pravda. Že sme úplne normálni ľudia z mäsa a kostí, ktorí robia veľa chýb. Niekedy aj také, ktoré bolia a pália viac, ako by si človek myslel, že znesie. Aj tie chyby, aj tie e-maily ma doslova tlačia, aby som vám podala moju spoveď. Spoveď zraniteľného človeka, ktorý zraňuje.

Najväčšie posuny sú cez bolesť

Taký ja názov jedného môjho článku spred troch rokov. Už vtedy som si to uvedomovala, no ešte som nevedela, koľko bolesti a posunov za ten čas príde. Každá jedna chyba a bolesť s ňou spojená však priniesla odrazenie sa a veľký posun. Raz ma jedna čitateľka mailom poprosila, aby som napísala článok o pokore. Moja odpoveď bola, že môžem o pokore filozofovať, koľko chcem, aj tak to bude pre väčšinu nezrozumiteľné a neuchopiteľné. O pokore píšem v jednotlivých článkoch, kde otvorene pred sebou a vami všetkými priznávam naše chyby a to, že si ich uvedomujem. Aj tento článok je o tom. Keby nebolo našej manželskej krízy (Životný reštart), nebol by nastal náš životný reštart cez dobrovoľnícku prácu na Novom Zélande. Neprišiel by obrovský posun v našom vzťahu, o ktorom píšem v článku  Intímne o našej hlbokej ceste k intimite. Keby nebolo fiaska so slameným domom (Mobilný dom namiesto slameného. Ako sa to stalo?), nebývali by sme dnes v pre nás úžasnom mobilnom dome. Sú to straty, obete, ktoré priniesli svoje ovocie. Je to však hlavne o uvedomení si, o sebareflexii, kde sme spravili chybu a zišli z cesty. Silné sebauvedomenie nastalo po Našom vedomom počatí a mojom vedomom potrate. To posledné je ešte čerstvé, no v transformačnom procese, do ktorého sme sa pustili, kľúčové.

FOTO:www.helenakurus.sk

Byť k sebe úprimný

Byť k sebe úprimný je to jedno z najťažších sebauvedomení, aké človek môže pre seba urobiť. Ide o to: Priznať si, že som nejaký (Nemyslím tým, rozmýšľať nad tým, aký som šikovný, komunikatívny, krásny, ale naopak, že som človek lakomý, neprajný, škodoradostný a podobne.). Priznať si a vidieť v sebe nezrelosti, ktoré som dostal, aby som ich premenil v ich opak. Vidieť sa reálne a vďaka tomu sa zastaviť v situácií, v skúške a neprejaviť sa prostredníctvom svojich slabostí. Zabrániť vzniku situácií, ktoré EGU prinesú radosť, no srdcu bôľ. Priznať si svoje chyby a nezrelé vlastnosti.

Aby to bolo zrozumiteľnejšie, vysvetlím to na príbehu, ktorý mi rozpovedal jeden múdry starý pán liečiteľ.

„Viete odkedy je zlo na svete? Odvtedy, čo Boh stvoril svet a človeka. Keď videl svoje dielo, bol veľmi hrdý a šťastný. Poprosil anjelov, aby človeku pomáhali a slúžili mu. Jeden z nich s menom ten, ktorý nosí svetlo – Lucifer – sa zhrozil a povedal, že on tak menejcennému tvorovi, ako je človek, slúžiť nebude. Že on je predsa niečo viac. Konal z pýchy, preto je pýcha hriech, od ktorého vznikajú všetky ostatné a naopak pokora je tak dôležitá. Boh z neho spravil padlého anjela a poslal ho do temnoty. Dal mu však šancu, že ak sa chce opäť vrátiť do svetla, môže to urobiť, keď si prizná chybu a bude slúžiť človeku. Lucifer mu na to odpovedal, že to nie on, ale človek je ten zlý. Keby nebolo človeka, nebol by padol. Odvtedy sa po celom svete šíri zlo slovami, to nie ja, ale ty, to, ono za to môže.“

Keď sa nám v živote niečo nepríjemné deje, nie je to o nespravodlivosti, že my za to nemôžeme, ale o tom, že to z nejakej príčiny musíme zažiť, aby sme si niečo v sebe uvedomili a priznali si, že nie sme dokonalí a pocítili, v čom tá pokora spočíva.

Aká skutočne som?

Môžete sa na nás pozerať cez ružové okuliare, aká úžasná rodina sme. No musím priznať, že nie. Nie sme. Robíme chyby ako partneri, ako rodičia a aj ako priatelia. Jednu takú obrovskú som urobila už dávnejšie, no jej následky vyšli napovrch až teraz. Veľmi som ranila blízkych ľudí, a to by ste na autora všetkých článkov nepovedali. Jednoducho som zlyhala. Za každým konaním je vždy nejaký impulz. Ide o napríklad naše potreby, ktoré nie sú napĺňané alebo sa dostanú do ohrozenia. Môže to byť potreba byť milovaný, byť slobodný, cítiť sa bezpečne, potreba mať pozornosť, potreba mať zázemie a pod. Zažila som jedno veľké ohrozenie mojej kľúčovej potreby, a to vo mne naštartovalo celý proces záchrany, boja a s tým spojené prvé údery. Aj druhá strana samozrejme reagovala a začal sa kolotoč vzájomného ubližovania si v podobe rán, ktoré sa stupňovali a zatínali do tuhého. Tie zároveň potrebovali riadne vyhnisať, aby nastalo uvedomenie, ktoré bolo také bolestivé. Avšak najväčšie posuny sú cez bolesť. No keby ľudia vedeli vzájomne komunikovať o svojich pocitoch, strachoch a potrebách, nebolo by na svete toľko konfliktov a nedorozumení.

Čo mi nedala škola

Je to neuveriteľné, ale 18 rokov som chodila do školy a nikto ma v nej nenaučil tie najdôležitejšie veci pre život. Učila som sa chemické vzorce, ktoré som nikdy viac v živote nepoužila, básne naspamäť, ktoré som zabudla do dvoch dní po preskúšaní, matematické vzorce, ktoré som nikdy pri nakupovaní či platení nepoužila. No to najdôležitejšie, ako vychovávať napríklad bez úplatkov, ako žiť s opačným pohlavím, ktoré nášmu „jazyku“ jednoducho nerozumie či ako o našich pocitoch citlivo komunikovať (napríklad technikou nenásilná komunikácia) nás v škole za celé tie roky nenaučili. Nemohli sme sa to naučiť ani od rodičov, keďže sme trávili čas v škole a nie s nimi. Je to pre mňa motivácia, prečo chcem dať mojim deťom viac (no o tom nabudúce). Keby som vedela v čase, keď došlo k prvej rane, či už z nedorozumenia, alebo nevedomia, odkomunikovať moju bolesť, nemusel by sa napätý vzťah ťahať roky.

Nabrať všetku odvahu sveta

Keď už bolo pnutie príliš veľké a dusivé na duši, pozberala som všetku odvahu sveta a stretla sa s tými ľuďmi zoči-voči. Povedala som im o mojom strachu, z ktorého vzniklo ohrozenie a začal boj. S malou dušičkou som sa im do očí ospravedlnila. No neurobila som to tak úplne jednoducho, že spravila som chybu, ale s presným pomenovaním, čo konkrétne som urobila. Aké zbrane som použila. Žiadne odievanie slov do pekného, ale holá tvrdá pravda voči nim aj sebe. Stálo ma to toľko energie, koľko by som potrebovala na postavenie štyroch mobilných domov. No to, čo nasledovalo potom, stálo za to. Obrovský vnútorný pokoj a mier na duši. Už ju nič neťažilo, bolo slobodná.

Dalajláma raz na prednáške v Bratislave povedal:

„Aj dobrí ľudia majú hriechy a robia chyby. Dobrý človek sa však za svoje chyby ospravedlní a pokiaľ možno, snaží sa ich aj odčiniť. Múdry človek sa z chýb ponaučí a neopakuje ich.“

Bôľ na srdci

Doma však pretrvávala ešte bolesť v srdci za rany, ktoré som dostala ja. Bolesť z rán dostaných aj tých uštedrených. Bola som taká silná, že až vtedy som si uvedomila, aké obrovské srdce mám, keď tak veľmi dokáže bolieť a ako veľmi je pre mňa dôležité. Poviete si, všetci predsa vieme, aké dôležité srdce je. Bez neho by sme nežili a necítili. Bolo by krásne, keby si všetci zároveň uvedomovali aj jeho prioritu v živote, že srdce naozaj stojí nad všetkým. Už dlhší čas prosím večer pri našej spoločnej rodinnej modlitbe o oči, ktoré vidia pravdu, o uši, ktoré počujú druhého, o srdce, ktoré cíti a o rozum, ktorý to všetko správne vyhodnotí. Všetkým tým, čím sme si prešli a o čom som napísala už desiatky článkov, sa dostávam viac do svojho stredu, do svojho srdca, bližšie k svojej duši. Počujem čoraz citlivejšie srdce, svedomie, dušu a aj vďaka tomu, som našla všetku silu popasovať sa s nefunkčnými vzťahmi.

Neutopiť sa v bolesti

Aby sa tá bolesť, ktorá ma až fyzicky bolela v srdci, rozplynula, musela som aj ja začať odpúšťať druhej strane za to, že ma zraňovala a potom začať odpúšťať za zlyhanie aj sebe. V prvom kroku je dôležité neobviňovať sa. Niečo prišlo, pozrieť sa na to, čo cítim, čo je za tými pocitmi. V ďalšom kroku si uvedomím, ktorá moja potreba nebola naplnená a ohrozená. A v tom poslednom kroku sa  zamyslím nad tým, ktoré potreby nás spájajú. Ide o to precitnúť a hľadieť na človeka, s ktorým ste sa konfrontovali z pozície – čo nás spája a nie čo nás rozdeľuje. Dokáže sa vám zmeniť celý postoj a videnie situácie, aj toho druhého. Veď obaja túžime byť šťastní, milovaní, uznaní …

Súcit ako liek

Zistenie, že človek, s ktorým sme sa poráňali, má tie isté potreby a tie isté slabosti, vo mne spustila lavínu súcitu. Mala som potrebu aspoň v predstave toho človeka objať a poláskať. Bol to tak silný zážitok, že aj teraz sa mi tisnú slzy do očí. Veď sme len ľudia, zranení, nepochopení, ktorí stoja vedľa seba ako malé deti.

Ešte ako deti sme si vytvorili vzorce správania, ktorými sme sa naše potreby snažili zabezpečiť. V tomto prípade išlo o potrebu byť uznaný či o potrebu byť milovaný. Všetko toto bolo v ohrození. Gary Chapman v knihe Päť jazykov lásky vysvetľuje päť spôsobov, ako lásku prejavovať. My k iným a iní voči nám. Jedným z tých prejavov lásky je pozornosť a uznanie. Ak tú knihu ešte nemáte, ešte dnes si ju kúpte! Je to biblia pre manželov aj rodičov. Vďaka nej som pochopila, že ma rodičia v detstve milovali, ale úplne inak, ako som ja po tom túžila. Starali sa o všetky moje základné potreby z lásky, kým ja som to nevidela, pretože som túžila po pozornosti a rozhovoroch a až potom po dobrom jedle. Ani toto nás v škole neučili. Ako rozpoznať dávanie a prijímanie lásky? Teraz to už viem a dokážem to rozpoznať aj u iných. Aj u tých ľudí, ktorým som ublížila a oni ublížili mne. Porozumela som vzájomnému nepochopeniu niečoho, čo nás paradoxne spája a nie rozdeľuje.

Byť rovnocenný

Dozrela som do obrazu, v ktorom sme stáli vedľa seba ako deti. Nie nad sebou ani pod, ale rovnocenne vedľa seba. Zalial ma súcit. Balzam pre srdce. Dušu som už mala na pokoji. Už ma nič neťažilo a aj srdce sa začalo pomaly obaľovať hojivým balzamom. Aj keď celý proces bude trvať ešte dlho.

Veľmi, preveľmi ďakujem tejto lekcii od života. Dala mi nesmierne veľa, aj napriek tomu, že som nesmierne veľa stratila. Naučila som sa, aké dôležité je byť vnorená do srdca a konať naozaj z jeho pozície. Ako dôležité je počúvať svedomie. Táto vedomosť ma naučila nájsť v sebe silu pri riešení tých najťažších vecí, ktoré idú prvýkrát veľmi ťažko, no každým razom je to lepšie. Naučila ma novému rozmeru pokory, o ktorej asi celý tento náš blog je.

Sme ľudia, ktorí robia chyby, sme ľudia, ktorí sa učia.

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Prebuďte svoju dušu a nájdite seba samého

Moje vedomé tehotenstvo alebo výchova už v brušku

Naše vedomé počatie a môj vedomý potrat

Otvorili sme 13tu komnatu – vedome milovanie, ktoré zachránilo naše manželstvo

Intímne o našej ceste k hlbokej intimite