Všade okolo nás stretávam ľudí, ktorí sa rozhodli rozviesť, rozísť a nepokračovať vo vzťahu, z ktorého sú často deti. Nemať vlastnú skúsenosť, moralizovala by som. Skúška môjho vlastného vzťahu prostredníctvom silnej manželskej krízy mi však dala úplne iný pohľad – chápavý, no na druhej strane povzbudzujúci.
Rozpoviem vám to cez príbeh našej vlastnej cesty, ktorá nám dala obrovské poznanie.
Som sedem rokov vydatá. S mužom sme spolu už 12 rokov a od toho času aj rátam trvanie nášho vzťahu. Spoznali sme sa v novembrovú noc pred Národným tenisovým centrom. Obaja sme tam stáli v dlhom rade na lístky na Davis cup ešte pred otvorením pokladníc. Lístkov bolo málo a záujem veľký.
Bola to taká študentská brigáda pre podnikateľov, ktorí by tam, samozrejme, nečakali. Po hlbokých debatách až do svitania prišla láska na prvý pohľad. Veľmi silná. Po prvých stretnutiach som mojej mame do telefónu oznámila: „Našla som toho pravého.“ Sama som tomu nedokázala uveriť.
Mala som 20 rokov. A tak šialene ako sa to celé začalo, tak rýchlo a intenzívne náš vzťah aj pokračoval. Do roka sme spolu bývali, po dvoch sme spolu kúpili dom, po štyroch sme sa vzali. Zakrátko prišiel náš prvý syn a o rok nato druhý. Musím priznať, že to všetko a hlavne rodina, bolo na nás asi priveľa.
Nie nadarmo sa asi hovorí, že po siedmich rokoch nastáva v partnerstve kríza. My sme mali práve ten siedmy. Vychovávali sme dvoch synov, ročného a dvojročného. Boli sme na dnešné časy mladí, len 26 a 29 rokov.
Cítili sme tlak spoločnosti, že ako usporiadaná a úspešná rodina budeme vtedy, keď budeme mať dom, auto, psa a muž bude úspešný v práci.
A keď sme toto všetko mali, zistili sme, že manžel je stále v práci a deti vidí maximálne dve hodiny večer. Že ja som totálne vyčerpaná a frustrovaná matka na materskej dovolenke, ktorej chýba čas s mužom, čas pre seba a kontakt s normálnou realitou, bez plienok.
Vyhrotilo sa to až do momentu, kedy som sa cítila byť nemilovaná s pocitom, že to nemá zmysel. Muž si to veľmi neuvedomoval, nemal kedy. Kľúčová bola jeho tridsiatka.
(Prečítajte si článok Partnerská kríza nás naučila milovať)
Na mužovej oslave tridsiatky mu jeho veľmi dobrý priateľ povedal: „Vytratila sa z teba duša“. Pre mňa to bola červená. Od toho dňa som začala hľadať riešenia, ako z kruhu von.
Okrem kolotoča (cestovanie autom, zápchy, práca, utrácanie peňazí v obchodoch, na hypotéku, večer dve hodiny, ktoré človek nevie čo skôr od radosti, bác do postele a ráno všetko odznova) sme sa točili ešte v našich cyklických hádkach. Stále sa opakovali tie isté.
Som toho názoru, že ak človek stavia dom, obráti sa na architekta, statika atď. Ak nevie vo vzťahu ako ďalej a len sa cyklí, pomôže tiež pohľad odborníka na to školeného. Polroka sme chodili do manželskej poradne. To, čo sme sa tam naučili, by sa malo vyučovať na základných školách.
Žena je ženou a nie matkou svojho muža. Predstava, že mu má pripravovať oblečenie do práce, robí z muža nekompetentného a často ďalšie dieťa v rodine a predstava, že žena má zvládať práce na stavbe domu či ich manažovať, je tiež nezrelá. Rovnako tak situácie ako parkovanie, platenie účtov, stanovenie hraníc vo výchove.
Nerobiť všetko znamená, nechať to aj na muža. Inou rečou povedané, aby bol aj on potrebný, mal možnosť ženu zachraňovať, ak mu to dovolí. Vtedy môže byť pre ňu oporou. Veľa však závisí od nej samej.
Je na nás ženách, aby sme si našli správneho muža. Ak máme správneho muža, máme potenciál pre rozvíjajúci sa vzťah, rodinu, deti. Deti môžu mať dobrý príklad pre svoj životný príbeh. Žena je tvorkyňou všetkého kultúrneho, rovnako aj rodiny.
Pred tými 12 rokmi som sa pre svojho muža rozhodla podľa indícií: býva na dedine (asi bude zručný); má dobré rodinné zázemie (asi to bude vedieť odovzdať ďalej deťom); je bystrý a má jasno v hodnotách.
Žena je tá, ktorá má posledné slovo, keď mužovi povie svoje áno. Urobme však toto rozhodnutie zodpovedne a vedome, podľa toho, čo sa ukrýva v mužovom vnútri, ale ozajstnom vnútri, v srdci, duši a nie navonok.
Napriek veľkému potenciálu prišla kríza. Potenciál sme však zúročili pri jej riešení. Nezdupkal, nebúchal sa do pŕs, že žiadnu poradňu nepotrebuje. Stál pevne na nohách v čase, keď ja som sa rútila. Po poradni nasledovala naša trojmesačná cesta na Nový Zéland, kde sme s našimi deťmi dobrovoľníčili.
Vyčistili sme si tam hlavu, no hlavne si veľa odpustili, aby sme mohli začať odznovu. Po návrate sme pokračovali v sedeniach s novou terapeutkou, ktorá nás učila princíp zrkadlenia vo vzťahoc
Náš osobnostný rozvoj výrazne ovplyvnila aj téma bývania. Na blogu jej venujeme celú jednu kategóriu. Vďaka odborníkom, ktorých nám život privial do cesty, sme sa naučili, aké dôležité je prostredie, v ktorom trávime veľkú časť dňa.
Tiež, že to čo nás obklopuje vplýva na vytváranie našich hodnôt, priorít, na telo aj myseľ. Práve preto sme natočili dokumentárny film V zdravom dome žijú šťastní ľudia a vydali dve knihy: Útulný a zdravý domov pre každého a Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa.
Určite si to každý z vás už všimol. Ľudia sa rozídu, lebo on bol alkoholik, lebo ona bola karieristka, lebo on bol panovačný, ona bola príliš obetavá matka a o nejaký čas sú s partnerom, ktorý je presne taký istý. Môj muž má sklony k workoholizmu.
Princíp zrkadlenia mi ukázal, že ja som presne taká istá. Dokážem si toho naozaj veľa naložiť. No bolo toho samozrejme viac, čo som mužovi počas sedení vyčítala. Zakaždým, keď som naňho ukazovala prstom, vysvitlo, že je to aj môj problém.
Ťažko sa môže hádzať kameňom, keď nie sme bez viny. Polroka sme pracovali na videní a postupne riešení našich nezrelých vlastností, ktoré sme si navzájom vyčítali. Pochopili sme, že každý musí začať sám od seba. Keď sa zmením ja, zmení sa aj jeho postoj a správanie ku mne.
Platí to aj pre tie najťažšie prípady „stratených“ ľudí. V tých, kde si tá druhá strana pripadá ako tá najdokonalejšia obeť. Je ťažké pozrieť sa do zrkadla a uvedomiť si, že nie ten druhý je zodpovedný za naše problémy, za náš život, ale my. My sami sme strojcom nášho šťastia, našej vlastnej hodnoty.
Potom, ako sme sa vo vzťahu po štyroch rokoch práce na sebe a našom vzťahu stabilizovali, prišla prirodzená túžba naplnenia tretím dieťaťom. Vedomé počatie z lásky nás doviedlo k otázke úprimného odovzdania ženy do láskyplného objatia muža. Možné len v romantických filmoch? Kdeže.
V každom, každučkom vzťahu sa to dá, ak sa intimite začnú dvaja ľudia venovať na hlbšej úrovni, ako je len fyzické spojenie dvoch ľudí. Otvorili sme tému vedomého milovania, ktorou nás sprevádzali ďalší lektori, manželia Komedoví.
Učiť sa intimite nie je v našej kultúre vlastné na rozdiel od „primitívnych“ národov. Tam sa skúsenosti, podstata a hodnota odovzdáva ešte len dospievajúcim členom kmeňa ako základná výbava do života vo dvojici.
Aké úžasné by bolo, keby sa aj naši dospievajúci učili o láske a milovaní namiesto získavania informácií o pohlavných chorobách a antikoncepcii.
Aký je rozdiel medzi sexom a milovaním? Asi každý tuší. Sex je pohlavný styk na fyzickej úrovni, cieľom ktorého je väčšinou orgazmus. Milovanie je pre mňa jedno telo a jedna duša, ako sa o tom píše v Biblii.
Je to láskyplné prepojenie plné emócií, nielen vzrušenia. Je plné odovzdania, nielen brania si. Je to absolútne prítomný okamih, teda stav, keď sme tu a teraz a nie pri našich deťoch, raňajkách, práci. Je to stav, keď toho druhého nasávame plnými dúškami.
A čo je jeho cieľom? Odovzdať a prijať lásku. Žena odovzdáva lásku priamo zo srdca do srdca. Muž odovzdáva lásku žene zo srdca, cez pohlavie, do jej srdca. Preto muži tak túžia po ženách. Lásku zo srdca do srdca si zažil so svojou matkou. S manželkou potrebuje prežívať spojenie tela. Žena je chrámom, v ktorom je muž mužom a nie synom, bratom či otcom svojej manželky.
Na druhej strane je žena. Tá, ktorá nechce byť len fyzickým stimulom, ale chrámom. Je často na nej, aby vedela mužovi určiť hranice a zároveň vedela lásku cez telo prijať. Oboje je veľkou témou. Povedať si otvorene ako to cítim a na druhej strane s dôverou sa mužovi odovzdať.
Často počúvame od našich známych, že on ma nemiluje, ona ma nevzrušuje a podobne. Pritom on ju miluje, len nie tak, ako si to ona predstavuje – kvetmi, pozornosťami a pod.
Ona ho môže vzrušovať, veď to bolo tak pred rokmi. Problém je často v našom posudzovaní, kritizovaní a obrazoch toho druhého, ktoré sme si za roky vytvorili. Ak ich dokážeme vypnúť a prijať toho druhého prítomne takého, aký momentálne je, ako keď sme s ním boli prvý raz, môže prísť úplne iná energia.
Vo vedomom milovaní, v prítomnom okamihu je to o tej energii a nie partnerovi. Energia príťažlivosti, ktorá môže prebehnúť aj s človekom, ktorý vás vôbec nezaujíma, no najlepšie s vašou polovičkou. S tou, ktorej ste napríklad sľubovali vernosť či splodili nový život.
V dobrom aj zlom
V živote ma ovplyvnil ešte jeden silný príbeh staršieho páru. On bol dvadsať rokov alkoholikom. Ona to nemala ľahké. Samozrejme ona nebola obeťou, pretože alkoholizmus je zlyhaním oboch partnerov. Pred deviatimi rokmi som jej ako mladá, ničím vážnym nezaťažená dohovárala, aby sa rozviedla. Ona, ako staršia zrelá žena mi oponovala slovami: „Sľúbila som mu pred Bohom vernosť v dobrom aj zlom.“
A on po 4 neúspešných liečeniach, odpísaný aj lekármi, jedného dňa prestal. Našiel si opäť prácu, začal jej nosiť kvety, chodiť s ňou na výlety. Keby sa vtedy rozviedli, mala by som dodnes výčitky.
Tá žena má môj veľký obdiv. Neodišla zo vzťahu ani po prvom otrase, ani po dvadsiatich rokoch. Dnes má za svoju trpezlivosť a vernosť pozorného manžela, ktorý si ju váži. Tento pár sa stal pre mňa veľkým vzorom a príkladom pre môj vzťah ako nezdupkať pred prvým problémom, ale trpezlivo pracovať na sebe samom.
Dobré by bolo, keby ľudia vo vzťahu zotrvávali a nerozchádzali sa. Nie vždy to však naozaj ide. V čase, keď nad nami visela rovnaká otázka – zostať alebo ísť každý svojou cestou – nám pomohol názor našej terapeutky. Nie všetky vzťahy sú na celý život. Niektoré nás len učia a sprevádzajú na ceste za tým pravým.
Rozoznáme ich podľa toho, či sa s naším partnerom dokážeme rozísť bez emócií. V starovekom Egypte existoval rozvod. Ľudia sa mohli rozísť, no podmienkou bolo, aby sa rozišli v dobrom a navzájom si za spoločnú cestu poďakovali. Ak toto pri rozchode chýba, vzťah nie je ukončený, nie sú vyriešené slabosti, ktoré si partneri navzájom zrkadlili. Vtedy sa často scenáre rovnakých partnerov opakujú a človek sa cyklí.
Môj muž mi na to povedal, že mi ďakuje za bohatú cestu a ak chcem zo vzťahu vystúpiť, môžem. Pozrela som sa naňho a povedala som mu to isté. Dali sme si slobodu. Keď zmizlo musíme byť spolu, prišlo uvoľnenie a naopak chuť pokračovať ďalej.
Prešli sme si teda riadne ťažkou cestou pre záchranu nášho vzťahu. Nevzdali sme to a v práci na sebe sme zašli až do odkrývania nepríjemných vrstiev nášho ja. Chcelo to veľa pokory.
Najprv manželská poradňa, kde sme si určili role a kompetencie, potom sedenia o zrkadlení vo vzťahu, napokon kapitola vedomého milovania. Ani zďaleka nemáme všetko vyriešené a náš vzťah sa dynamicky vyvíja. No v tom, či ostať spolu, alebo sa rozviesť, už máme jasno.
Pri každom otrase si len uvedomíme, že riešenie je pracovať každý sám na sebe. Výsledkom je naše tretie dieťa, ktoré sme počali po piatich rokoch v láske. Keby sme sa na začiatku vzdali, naši dvaja synovia by prišli o rodinu a my dvaja o možnosť vyrásť v zodpovedné osobnosti, ktoré majú svoj život vo vlastných rukách.
Ďakujem môjmu mužovi za to, že dokázal nájsť pokoru v sebe na to, aby sme zašli za odborníkmi a posunuli nás a naše manželstvo. Ďakujem všetkým, ktorí nás sprevádzali. Verím tomu, že našimi postojmi sme dobrým príkladom našim deťom pre ich budúce vzťahy a rodinu.
Po množstve reakcií na tento článok cítim, že mám ešte pár riadkov dopísať. Nie je podmienkou, aby obaja vo vzťahu chceli na sebe pracovať. Poznám dva páry, kde ON je ako vyliaty betón. Nič s ním nepohne avšak ONA lieta po rôznych workshopoch a pracuje na sebe. Vidí, že nemá zmysel ho presviedčať, vyčítať mu. Vzala to z konca – budem ti príkladom.
Po troch rokoch sa ON nesmierne zmenil. Síce len maličkými mesiačikmi, ale vzhľadom na jeho povahu, veľmi výrazne. Kým pred troma rokmi sme sa o hlbinách duše nemohli pred ním ani baviť. Odsudzoval to. Dnes prináša do debát svoj vhľad. Začal postupne na to zameriavať pozornosť. Nie nechodí s ňou do poradne, ani na kurzy, ale už si všíma, prečo a aké reakcie má.
ONA má môj veľký obdiv. Neradila mu, nemudrovala do života, len šla príkladom. Bola veľkorysá a trpezlivá. V druhom príklade je to o veľmi silnej neúcte. ON ju má skoro za majetok. Raz sa rozhodla, že to nebude viac trpieť. No nezbalila sa a neodišla. Začala s terapeutom pracovať na vlastnej sebahodnote. JEHO postoj k nej sa začal meniť. Nevravím, že ju má na piedestáli. Ale aspoň ju už nezhadzuje na verejnosti.
Sú to už dva roky od jej rozhodnutia – stačilo! Veľa sa sama naučila. Vďaka tomu, že vzala svoj život a svoje šťastie do vlastných rúk. Pomohla sebe a pomohla aj manželovi. On o tom vlastne ani nevie. Len ich deti vidia krajší vzťah.
A áno, nie je pre mňa ľahké písať tak intímne články. Ale keď mi len traja ľudia pošlú mail, že našli v tomto článku povzbudenie pre ich problémy vo vzťahu, tak to stálo za to.
Foto: www.helenakurus.sk a www.tomasbencik.com
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Novinárka, blogerka, lektorka a matka piatich detí. Autorka kníh Ako mať krásnu jedlú záhradu a nenadrieť sa, Alžbetka s Klárkou si vysnívali čarovnú záhradku, Útulný a zdravý domov. Tvorkyňa filmu V zdravom dome žijú šťastní ľudia. Lektorka kurzov zdravého bývania, zdravého interiérového dizajnu a ekologického staviteľstva.
Najpredávanejšie knihy pre deti aj dospelých
Naše projekty
Plníme si povinnosti
