Čo sa deje päť minút pred výbuchom

Emócie. Mať ich sa dnes veľmi nenosí. Na ulici nevidíme ľudí bežne plakať, ale čoraz viac ani bežne sa smiať. Emócia, s ktorou sa často stretávame, je hnev. Mnoho stresových situácií a človek praskne z napätia. Naopak, zmierniť našu zlosť, sklamanie, výčitky na seba či na iných dokáže šmahom ruky jedno malé usmievavé bábätko. A presne takéto jedno spustilo vo mne silný proces transformácie. Takej veľkej, že možno stojí za to podeliť sa o ňu, o moju osobnú skúsenosť, o to, ako cítiť viac, „než je v spoločnosti dovolené“.

Začiatok silných pocitov

Cestu k hlbšiemu prežívaniu a zameraniu pozornosti vyslovene na emócie spustil náš tretí syn. Bolestivé zážitky, straty po odchode dušičky pri našom vedomom počatí a mojom vedomom potrate a potom strach z toho, že prídem o ďalšie dieťa. Na to sa nabalili zdravotné ťažkosti, ktoré neboli vážne, no signalizovali, že niečo nie je v poriadku. Aby toho nebolo dosť, každú noc prichádzali sny. Také silné, farbisté, živé, aké som nikdy v živote nemala. Všetko ma to chcelo upozorniť na jedno. Dala som sa už na cestu ženy. Na cestu objavenia sily ženy, počúvania intuície, nájdenie jej miesta, že je na čase otvoriť dvere aj pre hlboké cítenie a prežívanie.

Pôrod je smrť

Len čo som večer zatvorila oči, spustil sa celý film s ľuďmi, hlasmi, svetlom, bol dokonca až hmatateľný. Často som snívala o vode, o kúpaní sa v oceáne, o plávaní cez rieku, o nádhernej Antarktíde. Sny boli veľmi príjemné, voda prekvapivo teplá a často veľmi hlboká. Zakaždým bol výklad snov ten istý. Voda totiž znamená prežívanie emócií, ponor a precítenie hlbokých citov. Sny mi ukazovali, že toto je moja téma a tomu sa mám venovať. A pridalo sa aj telo. Psychosomatika hovorila o tom, že je potrebné vypustiť všetky emócie von. Zaklincoval to náš terapeut Patrik Balint, ktorý nás pripravoval na pôrod. Pôrod je smrť. Všetky emócie by mali pred pôrodom odísť – od strachu cez hnev až po radosť, aby mohla nastať smrť a narodenie sa novej ženy. Moja cesta ako „naťuknúť“ škrupinu, pod ktorou boli emócie schované zo strachu, že budem vysmiata, bolo vedomé milovanie. (Viac o tom v článku Intímne o našej hlbokej ceste k intimite)

Po troch rokoch sme sa opäť vrátili k vedomému milovaniu. Po troch rokoch vyšli slzy, radosť, úzkosť, strach aj vďačnosť.

Cvičenia pre srdce

Dnešný človek je často odpojený od toho, čo cíti. Je to nepraktické. Odoberá to pozornosť od práce alebo od racionálnych riešení denného života. Je potrebné mať čas zahĺbiť sa do seba a vnímať, čo práve cítime. Opísané situácie, ktoré som zažila, boli tak silné, že som sa rozhodla byť srdcom bdelá stále. Veľmi mi k tomu pomáha aj 8-týždňový výcvik Mindful, na ktorý sme sa s Jančim dali. Cvičíme byť prítomní a bdelí. K tomu mi ako puzzle zapadla moja technika precítenia toho, čo práve zažívam. Práve teraz, v akomkoľvek okamihu dňa. Každý deň, každú chvíľu, keď sa nájdem hlboko zaborená vo svojich myšlienkach, sa na chvíľu pozastavím a poviem si: „Som vo svojom tele.“ A zameriam pozornosť na to, čo sa v ňom deje. Či je to chlad, bolesť, šteklenie… Potom si poviem: „Som vo svojom srdci.“ Preciťujem to, čo sa mi práve v srdci rozlieha. Čím častejšie toto cvičenie robím, tým viac si rozširujem svoju paletu pocitov. Hľadám jemné rozdiely medzi nimi a ani sa nemusím snažiť, dokážem ich plne prežívať, až sa často prejavia i fyzicky v slzách, zimomriavkách, rozbúšení srdca. A toto cvičenie robím aj s deťmi.

Vedieť byť autentický

Teraz sa učím plne prežívať svoje pocity všade, aj na verejnosti. A je to zvláštne… Prečo sa snažíme neukazovať pocity? Odpoveď je často v tom, že sa bojíme byť zraniteľní. Je veľmi ťažké a pritom nesmierne oslobodzujúce byť sám sebou. Nedbať na to, čo si kto myslí a cítiť, konať a hovoriť pravdivo. Byť autentický. Aj vtedy, keď sme slabí, nahnevaní, zraniteľní. Pre múdreho, vnímavého človeka je to skôr sympatické. Zhodiť zo seba všetky masky a umelé roly, ktoré dennodenne hráme. Niekedy to vnímam ako veľmi odvážne a musím sa preto vedome rozhodnúť. Niekedy sa prichytím, ako opäť niečo hrám. Dôležité je precitnúť, nepokarhať sa, ale pochváliť za to, že som si to aspoň uvedomila. Je to určite viac motivačné. 🙂

Ešte poznáte, čo je to svedomie?

V našom srdci sídli duša aj svedomie. Teda to, čo prirodzene vie rozoznať radosť a dobré od zlého. Svedomie je s nami sústavne. Pri každej jednej myšlienke. No čím sú naše morálne zásady, spoločnosti, rodiny ďalej, tým menej ho počujeme. Klapky na pomyselné uši sme svedomiu nasadili asi už veľmi dávno. Keď sme prvýkrát zaklamali a nás to vnútri mrzelo. No každým ďalším zaklamaním sme ten pocit prijali za normálny a prestali ho vnímať. Keď sa pozrieme do srdca, začneme pozorovať emócie, začneme opäť vnímať hlas svedomia. Opakovaním cvičenia dokážete zachytiť aj jemné štuchnutia svedomia, či konáme dobre alebo nie. Dokážeme sa zastaviť ešte pred tým, ako niečo nie veľmi zrelé urobíme.

Duša nás nasmeruje

Keď sa nám duša so svedomím priateľsky začne prihovárať cez pocity a my ich budeme akceptovať, začnú sa diať v našom živote zázraky. Napríklad započujeme náš vnútorný hlas, čo vlastne skutočne chceme v živote robiť, kde chceme bývať, čo chceme spoznať. Duša so svedomím nás vedia krásne nasmerovať. Zároveň nám pomôžu mať dobré vzťahy, pričom jedna ich úžasná schopnosť spočíva v empatii a súcite (nie vo význame ľútosti, ktorá vychádza z pozície ja som viac a ľutujem ťa, ale vo význame cítim spolu s tebou). Spoločne nás teda privedú k prežívaniu. K prežívaniu radosti ľudí, ktorých máme radi, ale aj ľudí, ktorí nám ubližujú a my budeme otvorení posnažiť sa aspoň o to pochopiť, prečo to robia, čo je za tým. Miesto obrany a útoku sa spustí len súcit a možno modlitba za nich, za našich „nepriateľov“.

Byť v tele, srdci a mysľou tu

Človek napojený na seba žije v radosti. Viem to porovnať, pretože veľmi dlho som žila úplne odstrihnutá od svojich pocitov. Bola to moja ochrana, aby som prežila našu manželskú krízu. Pocity som zatlačila a vymedzila do bezpečne zamknutého priestoru. Bol to pre mňa ochranný mechanizmus, ktorý však stratil svoj význam. No kľúč do seba som nevedela nijako nájsť. Indíciami boli práve všetky tie na blogu opísané zlomové životné situácie. Až sa mi v hlave rozsvietilo a ja som sa plne napojila na seba. Poviem vám, je to nádherné. Je to vedomé, je to totálne naplnené žitie – byť vo svojom tele, vo svojom srdci a mysľou tu a teraz, k tomu byť autentický, pravdivý a prirodzený, byť jednoducho slobodný a úplný človek. Či sa nám to darí sčasti alebo úplne.

FOTO: www.helenakurus.sk

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Život bez strachu prináša zdravie

Prebuďte svoju dušu a nájdete seba samého

Otvorili sme 13tu komnatu – vedome milovanie, ktoré zachránilo naše manželstvo