Žili sme život štandardnej štvorčlennej rodiny. Deti, dom, auto, pes. Ja s deťmi od rána do večera a môj muž rovnaký čas v práci. Všetko plynulo a rástlo akosi prirýchlo. Rástli deti, aj účty. Plynul deň za dňom, povinnosť za povinnosťou. Čas nám pretekal pomedzi prsty. Až sme sa zastavili a urobili veľké rozhodnutia preto, aby sme spomalili tempo. Odišli sme s celou rodinou na tri mesiace dobrovoľníčiť. Bol to náš reštart.
Spolu s chlapcami sme pomáhali kde sa dalo, napríklad aj na stavbe ohrady pre zvieratá:-)
Pláž v Aucklande. Pri tomto pohľade si naplno uvedomíte viacero pokladov života.
Viete si predstaviť, aké to je po troch mesiacoch vrátiť sa opäť do práce? Frustrujúce? Nie! Práve naopak. Oslobodzujúce. Po troch mesiacoch života v rôznych podmienkach, od bývania v nádhernom dome na pláži, až po farmu v bushi, kde sme spávali v chatkách iba s posteľou, bez vody a elektriny, odrazu prídete na jeden oslobodzujúci fakt – človek k šťastnému životu skutočne nepotrebuje veľa. Domov sa vrátite bohatý na skúsenosti, a to aj tie, že pracovať a zarobiť peniaze vám stačí len toľko, koľko pre dôstojný a spokojný život potrebujete. Žiadne naháňanie sa za lepším autom, krajším nábytkom, ako má sused, či drahšou dovolenkou, akú si užíva šéf. Odrazu ste bohatší než väčšina ľudí vo vašom okolí, pretože aj keď majú veľa, nevážia si to. Pritom miera bohatstva a blahobytu sa odvíja od miery spokojnosti každého z nás. Podobne hľadá šťastie bez vecí aj Petri z filmu Moje veci.
S dobrovoľníkmi na Awhifarme pod stanom, pred poľnou kuchyňou. Aj také bolo naše dobrovoľníčenie…
Vraciate sa do práce s duchovným kapitálom a bez obrovského balvanu zodpovednosti mať aspoň toľko majetku, čo ľudia vo vašom okolí. Ste slobodný, s otvorenou mysľou a odrazu všetko ide ľahšie a s chuťou do práce. Povzbudený zážitkami a skúsenosťami sa nebojíte začať nové veci. Vďaka našim skúsenostiam z dobrovoľníčenia na novozéladských ekofarmách sme skončili v našich zamestnaniach a začali pracovať na vlastných projektoch.
Č-A-S
Náš najväčší poklad z Nového Zélandu má na poklope nápis Č-A-S. Hľadanie strateného času prinieslo svoje ovocie. Zo Slovenska sme odchádzali s vedomím, že tam strávime len tri mesiace nášho života. Nie večnosť, nie obyčajný čas, ale výnimočný, taký, ktorý je len raz v živote. Užívali sme si každý deň. Žili sme v prítomnom okamihu a tento čas sme vnímali ako veľký dar. Precitli sme a uvedomili sme si, že to je tajomstvo času. Nežiť pre budúcnosť, pre to, že raz si kúpim veľký dom, že raz deti vyrastú a život bude jednoduchší, že už čoskoro dokončím jeden projekt a potom bude mať viac voľnejšieho času. Po jednom projekte príde väčšinou ďalší. Kým dosiahneme jeden budúci cieľ, prichádza ďalší a v skutočnosti nikdy nežijeme súčasnosť. Život je o riešení vecí, ktoré sú aktuálne. No zároveň je treba konštruktívne rátať a plánovať to, čo príde. Konštruktívne vyhodnocovať a ponaučiť sa z toho, čo bolo. S mysľou nezahltenou ďalekými alebo minulými cieľmi, sa sústredí, pracuje a žije ľahšie. A túto ľahkosť, slobodu, inšpiráciu a nadhľad sme získali vďaka trom mesiacom dobrovoľnej práce. Nikdy predtým sme „nezarobili“ viac!
Matúšovcov stretnete aj na festivale Jeden svet. Počas festivalu si ich môžete vypočuť 22. 11. o 18.00 v KC Dunaj v rámci diskusie Môj život inak.
TEXT A FOTO: ZMG
PUBLIKOVANÉ NA: www.jedensvet.blog.sme.sk
SÚVISIACE ČLÁNKY: