Čo všetko naša cesta deťom dáva a berie

[:SK]

„Mami, 4+2 je 6,“ hovorí mi Jakubko a paličkou dopisuje do piesku na pláži správny výsledok. Na chvíľu sa odmlčí, hľadí na more a potom detsky zvedavo prehovorí –„A ako je to s tým prílivom?“ Je krásne byť s nimi, pozorovať ich, rozprávať sa s nimi a viesť ich na ceste, ktorú si pomaličky šľapu. Článok o tom, ako 4 týždne v Thajsku formujú naše deti – Jakubka a Maroška.

dsc_0249mm
S deťmi život začína!

Mnoho mladých ľudí sa dnes bojí mať deti a odkladá ich na neskôr, aby si dovtedy užili život. My tvrdíme, a hlavne to aj žijeme, že s deťmi život ešte len začína! Lebo to, ako rodinu vnímame, takú ju aj máme. Náš rodinný život je dobrodružný, kreatívny a nespútaný, presne taký, o akom snívajú nie len rodičia, ale aj deti! V praxi to vyzerá i tak, že s nimi cestujeme, momentálne už 4. týždeň po Thajsku. Toto cestovanie nám veľa dáva, no na druhej strane, je aj dosť náročné. Určite náročnejšie ako bez nich. „Mamka a ten Budha bol taký dobrý ako Ježiško? Aj z neho je veľký anjel?,“ pýta sa až dychtivo Jakubko pred budhistickým oltárikom pri našom plážovom domčeku. Odpovedám mu a ešte niekoľkokrát sa deti k tejto téme počas dňa so záujmom vracajú. Prvý prínos našej veľkej spoločnej cesty je, že sme tu pre nich. Pre ich neustále otázky. V škôlke túto možnosť bežne nemajú. Jedna pani učiteľka nestačí odpovedať na toľko veľa otázok jedného dieťaťa, keď ich má dvadsať. Je to „zaberák“ pre rodiča a nie to ešte pre ňu.

Škola, o ktorej nevedia

Obaja sa počas nášho cestovania učia a ani o tom netušia. Viac to platí pre Jakubka, ktorý má už päť rokov, ako pre Maroška, ktorý svoje 4 rôčky oslávi koncom februára. Ten zatiaľ všetko v tichosti pozoruje. „Jakubko, tu máš sto batov a zaplať tete palacinku,“ inštruujem ho a po chvíli, keď sa vráti, už ráta – „Vrátila mi tri dvacky.“ Na to Janči reaguje – „Koľko je to spolu?“ Ráta, ráta, aj my mu pomáhame, až kým s radosťou nevykríkne – „Už to mám! Šesťdesiat!“ Učia sa nie len v reštaurácií, v obchode, na pláži, na lodi, na motorke i v magickom budhistickom chráme. Vidia život reálny, tak ako sa deje. Škôlka, ktorú počas roka navštevujú, je podľa mňa, pre deti vytvorené prostredie, nie ozajstný svet, veselý aj smutný, ľahký aj ťažký. Nasávajú ho a potom nás prekvapia konštatovaním, ktoré by ste z úst dieťaťa nečakali. Nie preto, že by nežili svoj detský svet, ale preto, že sú bystrí. Druhý obrovský prínos našej cesty teda je, že sú súčasťou reálneho každodenného života, ako to  bolo kedysi, keď deti neučil cudzí človek pol dňa v škole, mimo domova, ale naopak, keď ich učili vlastní rodičia a nechali ich žiť ozajstný život.

S deťmi nie je party

Síce s deťmi cestujeme, chodia s nami na prednášky, zúčastňujú sa prirodzene workshopov, vidia ma moderovať a viesť podujatia, no neznamená to, že sa vo všetkom prispôsobujú nám, ale v mnohom my im. Niekedy si totiž ľudia myslia, že ak máme takéto deti, nie je problém večer žúrovať, vo veľkom vyletovať a nebrať na ne extra ohľad. Musím vás sklamať. Takto to rozhodne nie je. Konečne sme po troch týždňoch cestovania stretli Slovákov – bezdetný pár, ktorý nás volal po ôsmej na večeru a na plážovú párty. Museli sme ich dať do obrazu. Večeru mávame o pol siedmej a o ôsmej už deti spia. „A keď spia, tak nemôžete ísť s nami na tú párty?“ pýtali sa:-). Cestovať s deťmi sa dá, aj žiť pestrý život, ale má to samozrejme svoje limity. Na druhej strane, si vždy poviem, že stále lepšie, ako sedieť doma s nastavením, že s deťmi môj pestrý, slobodný život skončil. Neskončil! Môže pokračovať, len s viacerými obmedzeniami, ktoré je lepšie vnímať ako výhody. Napríklad, ak vďaka nim v noci neponocujete, tak ráno vládzete vstaň na východ slnka :-)!

DSC_0967

S deťmi sa ide naplno

Lenivosť musí ísť jednoducho bokom. Ráno treba vstávať, lebo o siedmej zahlásia, že sú hladné. No opäť je to výhoda, lebo cestu do obchodu môžeme využiť ako príležitosť zabehať si na pláži. Cez deň sa nám nestane, že nás práca úplne pohltí, lebo každú pol hodinku niečo potrebujú, a tak nás udržujú skvele prítomných. Nedá sa nevšimnúť si, ako počas dňa svieti slnko, čo som pred tým v práci ani nestíhala vnímať. Alebo, ako ustupuje príliv, že začal fúkať vietor. Za každým, keď nás z práce vytrhnú, zisťujeme, že sme živí tu a teraz a oni tiež.:-) Pri deťoch a hlavne tých malých, sa prosto „maká“ okolo nich. Človek stihne podstatne viac ako v čase, keď ich nemal. Na sťažnosti mojich bezdetných rovesníčok, ako nemajú čas prečítať si knihu, či upratať a aké sú unavené, sa dnes len pousmejem – „Baby, treba vám deti! Nielen že budete mať upratané, ale aj navarené, postavené 4x kocky a aj knihy budete čítať jednu za druhou, ale detské.“

DSC_0835

GE KOOON!!!!!

Deti nás držia v kondícií, bdelých a ešte aj úžasne všímavých. „Mamka, aha gekon!“ hovorí Maroško. Ten má zrak tuším hlavne na nich. Malé (našťastie sme stretli zatiaľ len malé) jašterice, ktoré nemusíte vidieť. V noci, keď máte najhlbší spánok a nezobudili by ste sa ani na ohňostroj 2017, sa na celú izbu rozprestrie hlasné, ale ozaj hlasné, na plné jašteričie gule, teda hlasivky – „GE KON!“ V momente máte oči do korán, zreničky roztiahnuté a  srdce vám ide vyskočiť z hrude. Je to ako „GONG! GONG! Zaspala si na vlastnú svadbu!“,  „Tatko, počul si ho?“ pýta sa priam absurdne náš Maroš. My s údivom a jednohlasne –„Jasné!“ a on vždy, detsky láskavo,  dodá – „papá tie komáre, ktoré nás štípu.“

Nútia byť príkladom

Na pláži ma Jakub bez emócií upozorní – „Mamka, pozor slon.“ Obzriem sa a v tesnom závese za nami je skupina štyroch slonov s ich majiteľmi, ktorí takmer každú hodinu vyrážajú na tú istú trasu po pláži, aby nalákali turistov na kúpanie sa so slonmi. Pre turistov je to OBROVSKÝ zážitok, kým pre slonov skôr utrpenie… „Mamka, tak dobre, nebudeme tým ujom dávať peniaze za kúpanie sa so slonmi, keď ich takto trápia,“ hovorí mi Jakub po týždni pozorovania neustáleho sa kúpania slonov s turistami. Tretím prínosom cesty pre naše deti je, že si dokážu samé, bez manipulácií, alebo vnucovania budovať hodnoty. Najlepším učením je, byť im príkladom. Raz som s deťmi cestovala vlakom s jednou paňou, ktorá sa pohoršovala nad tým, ako dnešné deti nemajú rešpekt pred autoritami a akou tvrdou rukou na ne treba. Pokojným hlasom som sa s ňou podelila o môj názor, ktorý ju na hodnú chvíľu odmlčal a jasne bolo vidieť ako nad tým premýšľa. „Autorita nie je pre mňa človek, ktorý kričí, rozdáva rozkazy, má moc, ale ten ktorého prirodzene rešpektujem a obdivujem za jeho etické a morálne správanie. Môj otec na mňa nikdy nekričal, ani ma nebil, napriek tomu bol a stále pre mňa je, malý boh, muž ktorý všetko vie, všetko dokáže a vždy pri mne stojí. To je autorita, ktorú plne rešpektujem.“ Takáto autorita chcem byť aj pre moje deti.

DSC_0935

O čo deti cesta „obrala“?

Dlho som nad týmto odstavcom premýšľala zhora-zdola, ale napadá mi len jedno – o dva mesiace s kamarátmi v škôlke, v dedinke a s rodinou. Že sme ich, pre nás, na krátky čas vytrhli zo zabehnutých koľají. Jakub poplakával prvé dni –„Chcem ísť naspäť a teraz, teraz sa vráťme domov.“ Prešlo ho to, ako som písala v článkoch po týždni. Maroško, ten bol celý nedočkavý ako dopadne toto dobrodružstvo. Karta sa obrátila a posledné dva dni počúvame práve od neho –„Tati, poďme teraz domov, poďme na lietadlo, ale nie zajtra, dnes.“ Kým Jakubkovi veľa vecí vysvetlíte, Maroško, ako často píšem, žijúci absolútnou prítomnosťou, si vysvetliť nedá. Len ho objímem a snažím sa mu dať pocit istoty a lásky. Tu nič iné nepomáha. A čo nám, rodičom, na našej ceste chýba? Voľné večery vo dvojici. Síce si užívame slnka, mora, výletov, večer sadáme takmer vždy za počítač. To nám chýba a je to udržateľné hlavne preto, že to takto bude pretrvávať len do konca cesty.

Deti rozhodnú o našej blízkej budúcnosti

Ešte nie je jasné, kde budeme o týždeň. Výber ďalšieho miesta sme nechali demokraticky na našich deťoch. Nie preto, ako to dnes ľúbia médiá nafukovať, že sú deti malí bohovia a určujú život rodičom, ale preto, že ich akceptujem ako rovnocenné bytosti so svojimi vlastnými potrebami. Keďže sme podcenili komunikáciu s nimi o našej ceste, ponaučení, s nimi naše ďalšie kroky preberáme. Ukazujeme im mapy, fotografie miest a pri večery diskutujeme o výhodách a nevýhodách tej, ktorej cesty. Jakub nám s radosťou povedal –„Mamka, to cestovanie ma baví, povedzme si kde teraz pôjdeme?“, „Tam kde si vyberiete…“ Takže nové miesto vám teraz prezradiť neviem, ale určite bude to najsprávnejšie pre nás, aj pre nich. Veď viete, deti majú kanály smerom hore ešte otvorené a vedia to všetko lepšie ako my:-).

exotika_250x250TEXT A FOTO: ZMG

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Keď vám deti celkom zmenia plány

O jedle, ľuďoch, mori aj záchodoch. Ako to vlastne je?

Projekt Thajsko 2016

Veľké zmeny našich malých detí na Novom  Zélande 2013

Už je spustený nový ročník súťaže Bloger roka 2015 a budeme radi, ak náš blog podporíte svojim hlasom na http://www.blogerroka.sk/2015/lifereset/ Vážime si váš čas!

Pozrite si videoklip k článku:)

 [:]

Tiež sa ti môže páčiť

Od Zuzana Matúšová Girgošková
27. 10. 2021
Celý rok sa na ne tešíme, najmä deti. Pre ne sme ochotní urobiť niekedy všetko. A to všetko si často…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
23. 06. 2021
Nech bude raz naše dieťa remeselník, vedec alebo obchodník, v práci i súkromnom živote veľmi ocení schopnosť dokázať sa…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
27. 04. 2021
Z rôznych strán neustále počúvam – chceme bývať viac v prírode, pestovať si vlastnú zeleninu a žiť v súlade s…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
13. 03. 2021
Čaro éterických olejov som spoznala pred piatimi rokmi. Nazačiatku to bolo o pomoci pri liečení detských soplíkov kvapkami do nosa…
Od Zuzana Matúšová Girgošková
12. 03. 2021
 Rada by som s vám opísala príbeh radostneho tehotenstva.  Nebude taký. Pritom ho nepostrehla žiadna tragédia, “len negatívne” emócie….
Od Zuzana Matúšová Girgošková
05. 02. 2021
To by jeden neveril, že bábätká  nepotrebujú plienky. Ani ja som tomu veľmi neverila, pretože to chce vnímať signály dieťaťa….
Previous
Next

Get the latest articles

Subscribe to our notifications and be the first to know about our offers and articles.

Follow us: